...stmeľovať národ na princípe krvi a pôdy, bezpečia kmeňa v nepriateľskom svete a dedinskej morálky, kvíliacej pod jarmom veľkokapitálu

http://komentare.sme.sk/c/5404828/na-orbana-nema-ani-nasa-lavica-kaczyski-ci-miznuci-meciar.html
Na Orbána nemá ani naša ľavica, Kaczyński či miznúci Mečiar

Etnokomplexov tu už máme plný dunajský bazén.

Najnovšie víťazstvo pravice v Maďarsku sa podobá víťazstvu štátostrany v krajinách tretieho sveta. Nemajú naňho úspechy ľavice u nás, nemal naň ani nebohý Lech Kaczyński či dnes miznúci Vladimír Mečiar, keď bol v najlepších rokoch. Lepší výsledok urobil možno len Turkmenbaši a kedysi Argentínčanmi milovaný Perón.
Tvrdý protiúder

Nič lepšie ako stmeľovať národ na princípe krvi a pôdy, bezpečia kmeňa v nepriateľskom svete a dedinskej morálky, kvíliacej pod jarmom veľkokapitálu, sa etnopodnikateľom v časoch skúšok a kríz ako teraz v Maďarsku a u nás ani neoplatí. Rudolf Chmel v najnovšej knihe, tento kmeňový princíp v slovenskom prípade pomenúva príznačne ako slovenský komplex. Keď k tomu pridáme krízu, ktorá zvyčajne vynáša fašizoidné kruhy do parlamentu, etnokomplexov je plný dunajský bazén.

V povolebnej situácii, aká nastala v Budapešti, nesmie politika zodpovedného a osvieteného suseda stáť na kmeňových pudoch. To by však Slovensko nemohlo byť krajinou politikov, čo sa tak neomylne ženú za obranami národa a jazyka. Premiér jačí ako kávou obliata pipina z Eurovey, že mu peštianski džentríci kazia autoritu u domácich maďarských bírešov. Inak demokraticky zvolený vodca zvoláva bezpečnostné rady, parlamentom vykoval vzdorzákon, pripravuje sa „na veľmi tvrdý protiúder".

Opoziční lídri sa utiekajú k jednaniam po európsky, akoby ozaj o niečo išlo. Ich mentálny skrat je však vlastne taký istý. Menšie strany etnicky čistých rodákov sa pretekajú v obrane národa ako povestní opití uhorskí patrioti v Kalinčiakovej Reštaurácii. Vo filme Zemianska česť týchto sedmoslivkárov komicky stelesnil, isto nie náhodou, Ondrej Jariabek.

Títo politici majú vždy v zálohe právnych vševedkov z desiatok vysokých škôl práva po celej krajine, ktorí vysvetlia, prečo je akcia suseda ohrozením zvrchovanosti nášho záhumienka. Už aj istému primitívnemu politickému milionárovi a asistujúcej bývalej učiteľke z Kysúc v tejto kanonáde gumipušiek na hlinené hrnce došli sliny. Nenapadlo všetkým, že ide o tú istú logiku krvi a pôdy, akú používajú stredoeurópski fašisti? Prečo nám tragikomický symbolizmus zákona z pera milovníkov turulov v Panónii vlastne škodí?
Vec krvi

Ako pripomína Ľubomír Lipták, vedúca niť slovenských dejín je vďaka slovenským historikom a intelektuálom definovaná ako „boj o prežitie". V jeho zdôvodňovaní sa spojili mýty o odvekom útlaku, o národe nie ako o voľbe, ale „veci krvi", o všemocnom a na všetko oprávnenom štáte, o kolektívnych vinách i kolektívnych právach na odplatu. Nie divu, že bez ohľadu na politické tričko je s takouto mentálnou výbavou elít ťažké budovať tolerantnú a modernú spoločnosť.

Čakať, že táto elita začne napríklad zajtra s čítaním útlej knižky už spomínaného Rudolfa Chmela o slovenskom komplexe, je ako čakať, že Matica príde s iniciatívou za zástoj homosexuálov a lesbičiek v národných dejinách a spoločnosti. Kto v tomto nekrofilnom panoptiku - spomeňme nedávne zákony o otcoch národa, gýčové jazdecké sochy mýtických veľmožov či bronzového giganta v ušianke pri Dunaji - ešte myslí na tolerantnú budúcnosť?
Spoločný výklad dvoch nacionalizmov, o aký sa tu roky pokúšajú intelektuálne menej zdatní spoločenskí vedci a usmievaví historici vo funkciách podpredsedov vlád, neexistuje. Dajú sa však vytesniť nacionalisti a používanie etnickej výlučnosti v politickom jazyku.

Roky 1998 až 2006 sú dobrým príkladom, že sa to dá skúsiť. Druhý krok, ktorý by sa namiesto jadra, betónovania a zvárania konečne mohol stať projektom desaťročia, je napísať učebnice občianstva, v ktorých hlavné slovo nebudú mať vedci, intelektuáli či nebodaj škrabáci politických prejavov, ktorí národ vnímajú ako kolektívnu bytosť, prechádzajúcu etnogenézou od božskej inseminácie na Veľkej Morave cez teliatko dochované Štúrom až po posvätnú kravu národného štátu dneška.
Šťastie štátu

Napriek blúzneniam nacionalistov však Slovensko zostáva výnimočnou krajinou. Prvým a najvýznamnejším prameňom jej neznámeho šťastia je, že nevzniklo ako odpad revolúcie či výsledok národnooslobodzovacieho prelievania krvi. Nie je to našťastie štát, za ktorý hodno zomierať, veď sa nám stal vďaka manipulácii politikov.
Ďalším šťastím štátu je pôvodná etnická rozmanitosť. Hoci Rómovia sú stále pre väčšinu „iní" a Maďari „od vekov" terorizujú dolniackym politickým folklórom čírospevavých slovenských pastierov v horách, príslušníkov oboch skupín stretávame v každodennom živote a nepríde nám to vôbec divné.

Okrem biľagu holokaustu sa na našich periférnych záhumienkoch vyháňalo a asimilovalo akosi miernejšie ako u susedov, možno aj preto, že sa sem nikto cudzí veľmi nehrnul. Severné úbočia dunajskej kotliny preto paradoxne zdobia zvyšky agrárnej tolerancie spred vojen a revolúcií a je trestuhodné, keď nás politici za naše peniaze otravujú kopaním etnických zákopov pod vlastné latríny.

Tretí zdroj nepoznanej hrdosti je, že Slovensko vzniklo nedávno. Jeho občania sa na rozdiel od nudiacich sa národných historikov a právnikov preto nemusia trápiť vykladaním dlhočizných dejín štátnosti a občianstva, ktoré susedom zbytočne komplikujú verejný diškurz. Môžeme preto oveľa ľahšie začať draftovať európsku budúcnosť krajiny.

Tupá politická mašinéria dnes akoby zabúdala, že po rýchlom mejkape dedinského nacionalizmu z polovice deväťdesiatych rokov sa republika stala súčasťou modernej Európy. Pre vstup do EÚ sa rozhodla slobodnejšie, čo nám, obyvateľom časti Karpát, ktoré sa len nedávno začali volať Slovenská republika, tvorcovia samostatnosti nedopriali.

Je načase, aby európska forma Slovenska dostala aj obsah, ktorý bude iný ako napríklad ten súčasný, tragikomicky kmeňový v Budapešti. Veríme, že sme s Maďarmi svoji už vyše tisícročie, toľko sa však po nich predsa len opičiť nemusíme.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ. Prednáša na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

sobota 5. 6. 2010 | Juraj Buzalka