Pokiaľ je to možné, prečítajte si nasledovný článok v pôvodnom kontexte na stránke

http://www.amreport.sk/2013/01/velky-kulturny-podvod/

Veľký kultúrny podvod

Rogert Scruton sa s vážnymi obavami pozerá na úpadok kultúry, v ktorej je hodnotná tvorba vytláčaná gýčom, plytkosťou a falošnosťou. Skutočné kultúrne hodnoty sa strácajú spoluprácou produkujúcich a konzumentov.

„Vysoká kultúra je sebauvedomením spoločnosti. Obsahuje diela umenia, literatúry, vedy a filozofie, ktoré zakladajú spoločný referenčný rámec vzdelaných ľudí,“ píše v úvode svojho článku filozof a politológ Roger Scruton. Podľa neho sa táto kultúra dokáže udržať iba vtedy, ak ju bude sprevádzať zmysel pre tradíciu a rešpekt voči spoločenským normám. V opačnom prípade ju nahradí falošná kultúra.

Tá je založená na falošnej produkcii a falošných emóciách, teda na klamstve. Rodí sa a udržiava spoluprácou falšovateľov a obecenstva. Produkujúci i konzument presviedčajú sami seba, že ich pocity, predstavy a emócie sú pravdivé, respektíve skutočné. Obe strany žijú v nepravdivom svete a znehodnocujú jazyk i danú formu. Napokon si už ani neuvedomujú rozdiel medzi pravdou a falošnosťou, medzi autentickou kultúrou a gýčom.

Scruton ďalej pripomína, že klamári okolo seba vytvárajú akúsi pospolitosť náklonnosti a dôvery, ktorej akoby aj oni sami boli súčasťou. V tejto komunite náklonnosti a dôvery panuje prajná atmosféra. A tak dnes, kto niečo predstiera, má úspech. Toto však vedie k ničeniu kultúry i spoločnosti.

Základnou vlastnosťou duševného života je, že hľadá krásu, dobro a pravdu. Toto sú kritérií každého seriózneho hodnotenia, pričom ich prítomnosť, alebo naopak neprítomnosť, odkrýva skutočné ciele a záujmy.

Najjednoduchší spôsob vytvárania priestoru pre falošnú kultúru je vylúčenie pojmu pravdy. Tento falšujúci prístup pochádza od Marxa, ktorý nepovažoval za dôležité skúmať obsah tej-ktorej teórie, ale jej spoločenskú funkciu a ideologické ciele, nie individuálnu hodnotu produktu, ale jej spoločenskú hodnotu. Miesto kvality sa zaujíma o kvantitu.

Podľa Srutona stačí gýč dať do úvodzoviek, ako to urobil Andy Warhol, a pre umelecký priemysel je hneď z neho umenie. Zástupy recenzentov, odborníkov, kurátorov a majiteľov galérií vytvoria virtuálny svet, podobne, ako to robí reklamný priemysel.

Gýč ponúka falošné emócie. Umelec predstiera, že tvorí, kritici predstierajú, že ho vážne hodnotia a moderné kultúrne inštitúcie predstierajú, že ho akceptujú a podporujú. Zotiera sa rozdiel medzi reklamou a umením, medzi prostriedkom a cieľom. Táto reťaz sa končí v okamihu, keď za takýto produkt niekto zaplatí. Hodnota produktu je tak vo výmene za peniaze. „Lenže aj v tomto bode je predstieranie dôležité,“ pokračuje Scruton. Kupujúci musí stále veriť, že to, za čo zaplatil, je skutočné umenie, skutočná kultúra, a preto je hodnotné. V opačnom prípade by všetci museli priznať falošnosť produktu i svoje predstierania. Podstatou každého falzifikátu však je, že je náhradou za niečo skutočné.

Dá sa však donekonečna takto predstierať? Osud kultúry sa pečatí zakaždým, keď nás pri našej túžbe po skutočnosti posúva do nejakého Disneylandu. „Kultúra je však dôležitá,“ upozorňuje Scruton. „Bez nej by sme zostali citovými analfabetmi… Dôsledky falošnej kultúry sú porovnateľné s dôsledkami korupcie v politike.“ V oboch prípadoch sú pravda a verejný záujem obetované súkromným záujmom.

• (red)