(Po vystúpení Charty 77): Jukl a Krčméry však dali prísny zákaz akejkoľvek verejnej činnosti. Zvolili totiž stratégiu, podľa ktorej sa malo verejne vystúpiť až vtedy, keď ŠtB nebude schopná proti tajnej cirkvi pre jej masový charakter nič podniknúť.

Medzi českým a slovenským disentom v rokoch 1968 až 1989 existoval výrazný rozdiel. V Česku tvoril disent najmä veľký počet príslušníkov elity. Na Slovensku tvorilo disent niekoľko jednotlivcov, napríklad Tatarka, Kusý, Šimečka, ale najmä masové hnutie tajnej cirkvi. Zakladateľmi a „generálmi“ tajnej cirkvi boli Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Ich osudy sa prvýkrát spojili ešte počas vojny v spoločenstve Rodina, ktoré v Bratislave založil charizmatický kňaz chorvátskeho pôvodu páter Kolakovič. Táto mýtická postava pripravovala už v rokoch 1943-1944 skupinu katolíckych vysokoškolákov na príchod komunizmu. Kolakovič predvídal tvrdé represálie komunistov proti veriacim. Učil preto členov Rodiny budovať štruktúry spoločenstiev veriacich ľudí v budúcej ilegalite ako aj pravidlá konšpiratívneho správania sa. Páter Kolakovič dokonca simuloval s členmi Rodiny výsluchy na polícii, aby sa naučili zvládať psychický tlak bez prezradenia ostatných kolegov. Vďaka Kolakovičovi sa jeho zverenci učili naspamäť pasáže z Biblie, aby boli duchovne pripravení na dlhé obdobie väznenia. Okamžite po vojne sa stal Kolakovič a členovia Rodiny predmetom záujmu ŠtB, ktorá už v januári 1946 zatkla Kolakoviča, Jukla, Krčméryho a ďalších členov Rodiny. V lete však boli prepustení a Kolakovič odišiel do Belgicka.

V roku 1951 sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou. Juklovi a Krčméryho priatelia boli postupne zatýkaní. Silvestra Krčméryho zatkli v júli 1951. Vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky, z toho 14 mesiacov na samotke. Podstúpil rôzne druhy mučenia, okrem iného musel 50 hodín stáť bez spánku. V roku 1954 bol odsúdený na 14 rokov. Hoci pri výsluchoch tri roky mlčal, na súde predniesol hodinovú obhajobu, ktorú ukončil slovami: „Vy máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Začiatkom šesťdesiatych rokov začala Krčméryho rodina podávať žiadosti o milosť, ale Krčméry ich odmietal a žiadal revíziu svojho procesu. Nakoniec žiadosť o milosť podal aj náčelník jeho väznice. Krčméry na to odpovedal písomne: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Napriek tomu Krčméryho prepustili. Z basy ho však museli fyzicky vyhodiť. Vo väzení strávil 13 rokov, 2 mesiace a 18 dní.

Vladimíra Jukla zatkla ŠtB v auguste 1951. Po mučení a desaťmesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený na 25 rokov väzenia. Na slobodu sa dostal podmienečne v roku 1965. Vo väzení strávil 13 rokov, 6 mesiacov a 9 dní. Ostatní členovia Rodiny boli odsúdení spolu viac ako na tisíc rokov.

Po prepustení zažili Jukl a Krčméry najväčšie sklamanie vo svojom živote. V čase ich zatknutia bol odpor voči komunistom na Slovensku očividný. V polovici šesťdesiatych rokov však Jukl a Krčméry zistili, že Slováci si na komunizmus zvykli. Napriek tomu už v roku 1966 založili Jukl s Krčmérym prvý vysokoškolský krúžok tajnej cirkvi. V roku 1968 bol prepustený na slobodu tajný biskup Korec. Po jeho odobrení začali Jukl s Krčmérym systematicky podľa Kolakovičových odporúčaní budovať tajnú cirkev ako organizáciu. Postupne vybudovali na každej bratislavskej fakulte a v každom ročníku krúžok tajnej cirkvi. Počas štúdia s vysokoškolákmi pracovali v Bratislave a školili ich na to, aby po návrate do svojho bydliska dokázali zakladať regionálne krúžky tajnej cirkvi. Koncom sedemdesiatych rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. Prostredníctvom nej boli distribuované knihy, samizdaty ako aj informácie.

Po iniciovaní Charty 77 mali členovia tajnej cirkvi veľkú chuť zorganizovať podobnú verejnú akciu. Jukl a Krčméry však dali prísny zákaz akejkoľvek verejnej činnosti. Zvolili totiž stratégiu, podľa ktorej sa malo verejne vystúpiť až vtedy, keď ŠtB nebude schopná proti tajnej cirkvi pre jej masový charakter nič podniknúť. Po 15 rokoch konšpiračnej práce sa rozhodli Jukl s Krčmérym prvýkrát overiť akcieschopnosť tajnej cirkvi na Šaštínskej púti v roku 1984. Prostriedkom mala byť nočná pobožnosť mladých ľudí. Do Šaštína prišlo vtedy do 10 tisíc mladých ľudí. Ich nočná adorácia sa zmenila na protikomunistickú demonštráciu, ktorú ŠtB nedokázala rozpustiť.

Keďže sa Šaštínska generálka vydarila, rozhodli sa Jukl s Krčmérym pre demonštráciu sily. Vládne kruhy pripravili 7. júla 1985 na Velehrade tzv. mierové slávnosti pri príležitosti 1100. výročia úmrtia sv. Metoda. Mala to byť potemkinovská dedina pred pápežským legátom kardinálom Casarollim. Na Juklov a Krčméryho pokyn však do Velehradu prišlo okolo 100 tisíc ľudí. Predstavitelia štátu boli vypískaní a nedostali sa k slovu. Počet ľudí bol taký veľký, že si ŠtB nedovolila zasiahnuť. Vtedajší minister kultúry Válek sa šokovaný vyjadril: „Tvárili sme sa, že sa nič nedeje a dostali sme úder pod pás.“

Od Velehradu sa stala nočná adorácia mládeže súčasťou každej púte na Slovensku. Každá nočná adorácia na pútiach bola protikomunistickou demonštráciou, proti ktorej bola ŠtB bezmocná. V osemdesiatych rokoch si už ŠtB nemohla dovoliť proti státisícom ľudí použiť silu. Trúfla si to iba v marci 1988 na Sviečkovej demonštrácii v Bratislave, kde sa podarilo uzavrieť ulice natoľko, že sa na Hviezdoslavovo námestie dostalo iba 10 tisíc ľudí. Vyvrcholením činnosti tajnej cirkvi v roku 1988 však bola púť v Nitre, na ktorú normálne chodievalo 20 tisíc ľudí. V roku 1988 prišlo na nočnú adoráciu viac ako 100 tisíc mladých ľudí, ktorí celú noc spievali národné a náboženské piesne. Na tejto púti sa prvýkrát objavila aj slovenská zástava. Po dvadsiatich rokoch spievalo 100 tisíc ľudí prvýkrát verejne pieseň Kto za pravdu horí. Biskup Pásztor sa prebudil práve počas mohutného spevu tejto hymnickej piesne, ktorá sa niesla ponad celú Nitru až k biskupskému palácu. Ako neskôr spomenul, jeho prvý pocit bol, že už zomrel a je už v nebi.

Po Nitrianskej púti si ŠtB zavolala na výsluch Františka Mikloška a oznámila mu, že tajná cirkev musí organizovanie pútí zastaviť, inak ŠtB použije hrubú silu. Napriek tejto vyhrážke sa aj v roku 1989 každá púť zmenila na mohutnú protikomunistickú manifestáciu. ŠtB si nakoniec na silové riešenie netrúfla, ale po Nitrianskej púti v auguste 1989 zatkla J. Čarnogurského, M. Kusého, V. Maňáka, H. Ponickú a A. Seleckého. Pripravovaný proces s Bratislavskou päťkou bol posledným veľkým politickým procesom v Československu. Nakoniec k nemu vďaka Novembru ’89 neprišlo. Ján Čarnogurský bol posledným politickým väzňom komunistického režimu na Slovensku.

Vladimír Jukl a Silvester Krčméry dokázali vybudovať počas komunistickej diktatúry masové hnutie nenásilného odporu. Viac ako 20 rokov dokázali riadiť tajnú cirkev v ilegalite bez toho, aby sa do nej infiltroval jediný agent ŠtB. Už počas svojho života sa stali legendami. Napriek tomu, že ich hlavy dnes zdobia šediny, stále sa stretávajú s mladými ľuďmi v rámci Hnutia kresťanských rodín a pokračujú vo svojej životnej ceste, ktorú započali už pred takmer 60 rokmi.

Vážení čitatelia, dnešným dielom sa po viac ako troch mesiacoch môj seriál končí. Mám pre ukončenie seriálu dva dôvody. Prvým dôvodom je fakt, že mi v utorok vyoperujú slepé črevo, takže budúci týždeň nebudem mať na písanie práve najlepšie podmienky. Pravým dôvodom je však to, že sme sa už dostali do roku 1989 a na hodnotenie ponovembrových politikov je ešte priskoro.

Rozmýšľanie nad vlastnými dejinami nám pomáha neopakovať chyby, ktorých sa dopustili naši predkovia. Ak sa mi podarilo vyvolať diskusiu o niektorých kapitolách našich dejín, možno boli moje subjektívne pohľady na politikov našej histórie pre vás niečím užitočné.

Zdroj: www.inzine.sk