Satan padol váhou vlastnej vážnosti.

http://www.katnoviny.sk/Kn_2002/05_2002/publicistika.htm

Zohráva smiech rolu v duchovnom živote?
Smiať sa ako rozmarné deti

Smiech. Opravdivý rehot, nie ona zušľachtená, nebeská radosť, ktorá je plodom Ducha Svätého. Smiech, ktorý sa rozlieha, pri ktorom sa chytáme za bruchá a slzíme. Smiech, ktorý sprevádza okorenené, často hlúpe vtipy, a pri ktorom je človek sám bezpochyby trochu detinský a smiešny. Smiech, ktorý sebe i iným popudene zazlievajú ľudia povýšení, ľudia príliš zameraní na vlastnú dôstojnosť. Možno i na túto tému napísať duchovnú úvahu?
Vážny ako mŕtvola

]V mnohých kultúrach možno badať nedôverčivý postoj náboženstiev voči smiechu. Je to pochopiteľné, ak náboženstvá kritizovali úpadkové prejavy kultúr, dekadentné bakchanálie, spodné prúdy divadelného, umeleckého diania, ktoré sa vysmievali z božstiev, hodnôt, autorít, ktoré zobrazovali nahotu pre nahotu, násilie pre násilie. Náboženstvá preto pestovali nedôveru voči bezuzdnej veselosti, ktorá opája ducha človeka natoľko, že zabúda na Boha i na svoju dôstojnosť.
„Je vôbec vhodné, aby sa aj duchovný človek prejavoval smiechom, ktorý máme na mysli?” pýta sa teológ Karl Rahner vo svojej knihe Boh je s nami. „Prirodzene. Komu sa to nepáči, nemusí sa do toho nútiť. Tento smiech musí ísť od srdca, z toho srdca, ktoré ani svätec nemá celkom vo svojej moci.” Je pochopiteľné, že nás ruší, ak sa po ulici valí banda mladých ľudí, ktorá svoje okolie napáda hurónskym rehotom. Ruší to, lebo smiech druhých kladie tvrdú otázku do nášho vlastného svedomia: Prečo aj my nemáme dôvod na radosť, keď iní - často menej zbožnejší, vzdelanejší, charakternejší - ju majú.
V najpesimistickejšej knihe Písma čítame: Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať (Kaz 3, 4). Všetko má svoj čas, človek nemá na tejto zemi žiadne trvalé miesto. Keby sme sa chceli uchrániť pred premenami všetkých duševných stavov, keby človek chcel byť na zemi stále v tom istom rozpoložení mysle... bolo by to neľudské, stoické a nie kresťanské. Človek sa mení - iba mŕtvola ostáva rovnaká. Rovnako vážna, rovnako dôstojná, rovnako apatická.


Karl Rahner, jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia, hovorí: „Ľudia nesympatickí (t.j. ľudia, ktorí nedokážu aktívne sympatizovať), sa nemôžu naozaj smiať, nemôžu pripustiť, že nie všetko je dôležité a významné - chceli by byť vždy významnými a zaoberať sa iba dôležitými vecami, strachujú sa o svoju dôstojnosť, starajú sa stále len o seba, nemilujú, a preto sa ani nesmejú. My sa však chceme smiať, nehanbiť sa za smiech. Lebo je to prejav - alebo aspoň príprava - lásky ku všetkému v Bohu. Smiech je oslavou Boha, ktorý je láska, pretože smiech dovoľuje človeku, aby miloval.”

„Smej sa mi, hovorí smiech. Nie stále! Iba smiech pekelného zúfalstva by mohol byť na tomto svete večný. Tak sa majú smiať len diabli, ale nie ty. Avšak smej sa občas, smej sa bez zábran,” pokračuje K. Rahner. „Neboj sa trochu hlúpo a povrchne zasmiať. Na správnom mieste je táto povrchnosť hlbšia než naša strápená hlbokomyseľnosť, ktorá by bola daná len duchovnou pýchou, ktorá sa nechce zmieriť s tým, že si púhym človekom. Smiech je vyznaním, že sme ľudia. Vyznaním, ktoré je už samo počiatkom viery v Boha. Lebo ako inak má človek vyznávať Boha než tak, že vo svojom živote a svojím životom vyznáva, že on sám nie je Boh?”
Smiech v Biblii

Autori evanjelií nespomínajú na žiadnom mieste, že by sa Ježiš smial. Nevedno prečo? Pohľad na skúsených rybárov, ktorí sa celú noc namáhali, ale nechytili nič, pohľad na vyjavených rybárov, ktorým sa na slovo Majstra náhle plnia siete rybami, musel byť komický. Pohľad na maličkého Zacheja, ktorý sa šplhá po strome ako opica, volal po úsmeve. A hoci nemáme nijaký doklad o tom, že Ježišovu tvár rozžiaril smiech, nedá sa predpokladať, že by počas svadby v Káne Galilejskej neprejavil veselosťou svoju sympatiu k prítomným. Pri Ježišovi sa ľudia cítili dobre a teda sa iste nevyznačoval zamračenou nevľúdnosťou či strohou vážnosťou. O čo menej svedectiev máme o Ježišovom smiechu, o to viac sa v Biblii smejú bežní ľudia. Aj my spolu s nimi potrebujeme hľadať odvahu k smiechu, potrebujeme sa zbaviť domýšľavosti, zbytočných škrupúľ a pocitu vlastnej dôležitosti. Iste, existuje síce smiech bláznov a hriešnikov, smiech o ktorom Pán hovorí „Beda vám...” (Lk 6, 25). Smiech zlý, neradostný, vlastne smiech zúfalý, ktorý sa snaží prekonať nepochopiteľnosť histórie tým, že sa snaží brať divadlo dejín ako ukrutnú bláznivú frašku, miesto toho, aby ich mal v úcte ako božskú komédiu, pokorne a s dôverou, že sa nám raz jej zmysel zjaví. Tu máme na mysli oslobodzujúci smiech, ktorý vychádza z detského a veselého srdca.
Biblia pozná obe. Sára, Abrahámova manželka, sa smeje dvakrát. Raz neveriacky zúfalo, raz nadšene, že Pánov dar bol väčší ako jej viera. Keď Abraháma navštívili traja Pánovi anjeli v podobe mužov, patriarcha ich pohostil. Oni mu na odplatu prezradili, že o rok bude mať jeho žena Sára vlastného syna. Sedemdesiatročná Sára však už roky nemala ovuláciu (Sáre sa už nestávalo, čo sa stáva ženám), a preto sa sama v sebe zasmiala: „Teraz, keď som stará, budem mať rozkoš? A môj pán je tiež už starec!” (Gn 18, 10-12). No stalo sa. Pán vyplnil, čo sľúbil a Sára sa usmievala znova: „Radostný smiech mi spôsobil Boh. Každý, kto o tom počuje, bude sa mi smiať” (Gn 21, 6) a nazvala svojho syna Izák - „smial sa”.

Výborne sa bavíme

Žili raz dvaja susedia. Obaja boli židia a podľa tradícií svojho náboženstva mali sobotu sláviť zachovávaním stoviek príkazov. Prvý z nich si ich bral prísne k srdcu. Pre istotu nejedol, nepil. Nikam nechodil, nič nedvíhal, nezapínal televízor. Sedel sám v tichu a tme vo svojom dome. Nemohlo mu teda ujsť, že u druhého suseda je od rána veľký zhon a hlučná zábava. Ten totiž pozýval každú sobotu ľudí zo šíreho okolia - židov, kresťanov i mohamedánov, aby sa spolu zabavili.
„Pane Bože, chcel by som sa v tento deň s tebou rozprávať, ale tak ma vyrušujú, že sa ani modliť nemôžem. Pošli niektorého zo svojich anjelov, aby ma utešil," prosil Boha náš askéta.
„Nemôžem ti teraz vyhovieť, priateľu,” odpovedal mu Pán. „Každú sobotu so svojimi anjelmi totiž navštevujem tvojho suseda. A výborne sa bavíme.”
K tomuto príbehu netreba veľa dodať. Hovorí sám za seba. Hovorí, že ten, kto je veselý a raduje sa, ten vždy koná dobro. Kto sa však snaží byť len dobrý, ten býva málokedy veselý.


Liečba humorom

Stačí zapnúť televíziu, otvoriť noviny a zo všetkých strán sa na nás začnú valiť správy o tom, kto koho zabil, kto čo pokazil, kto čo ukradol. Všetci sú nespokojní, každý na niekoho nadáva, sťažuje sa. Deprimovaní atmosférou v spoločnosti sa pomaly hanbíme povedať, že „my sa veru máme vcelku dobre”, aby nám druhí nezávideli. Radšej si na tvár nasadíme smutný, utrápený výraz, ktorý vlastne ani nebude celkom falošný. Veď dnešný človek - napriek tomu, že má voľného času viac, než všetky predchádzajúce generácie - málo spí, prejedá sa, chýba mu pohyb. Dlhotrvajúce enormné napätie tak vytvára predpoklady na vznik rôznych civilizačných ochorení - neuróz, depresií, cukrovky, žalúdočných vredov a pod. Odborníci uvádzajú, že ľuďom postihnutým stresom, treba „ordinovať” - smiech. Vo Švédsku sa pri liečbe neuróz osvedčili nevšedné praktiky: pacientom púšťali nahrávky veselých príhod, filmové komédie, vtipy... Neustále im pripomínali, že smútok a sklamanie skracujú život, a že smiech je liek. Účinkovalo. Totiž u ľudí, ktorí sa veľa a radi smejú, sa zvyšuje množstvo aktivovaných lymfocytov, ktoré ničia choroboplodné zárodky. Treba pamätať aj na to, že keď sa smejeme, aktivujeme pri tom hormóny šťastia (endorfíny) a posilňujeme tak svoj imunitný systém.
„Svoje emócie síce nedokážeme priamo regulovať rozumom, môžeme však viesť svoj život tak, aby sme netrpeli zbytočne a neprehliadli príležitosť sa radovať,” hovorí psychológ Miroslav Plzák vo svojej knihe Hra o lidské štěstí. „Zvlášť inteligentný človek to potrebuje. Človek hlúpy sa síce vie trápiť kvôli malichernostiam, ale na druhej strane sa vie tešiť ako malé dieťa.” Vnímavý človek, ktorý prenikavejšie vníma rozkolísanie v medziľudských vzťahoch, ktorého trápi komplikovanosť a nespravodlivosť sveta, sa potrebuje naučiť, ako sa zbytočne neoberať o radosť, dôveru a odvahu. „Majte preto zaistené svoje zdroje humoru. Veľké starosti dokáže rozptýliť práca, malé splachuje humor. Smejte sa zo srdca,” radí prof. Plzák.

Dvojstranu pripravil: RASTISLAV TURÁK

Pýcha sťahuje všetko dolu na úroveň okázalej slávnosti. Pyšný človek je sebecky vážny, k veselému zabudnutiu je nutné sa povzniesť. K modrej oblohe musíme vzlietnuť. Prílišná vážnosť nie je cnosťou. Je to prirodzená, ale úpadková tendencia, lebo brať seba vážne je najľahšie, čo človek dokáže. Slávnostnosť vyplýva z ľudskej povahy prirodzene, kým smiech je skok. Je ľahké byť ťažkým, ale je ťažké byť ľahkým. Satan padol váhou vlastnej vážnosti.

Gilbert Keith Chesterton

Boh, ktorý sa smeje

Príde osemdesiatročný holohlavý dedko k zrkadlu, obdivuje sa sprava i zľava a nakoniec povie: „Mám osemdesiat rokov a ani jediný sivý vlas na hlave.”
Pointa každého vtipu spočíva v tom, že vyhrotí situáciu do nečakaného, priam absurdného kontextu. Život sám osebe pripravuje človeku zložité prekvapenia. Preto nájsť v ňom dôvody na smiech, sa zdá byť občas ťažkou úlohou. „Humor je vážna vec a komici sú tí najvážnejší ľudia” - hovorí starý aforizmus. Kým všetci navôkol sa smejú, oni si zachovávajú odosobnený takmer ľahostajný výraz človeka nad vecou.
Tak nejako si zavše predstavujeme aj Boha. Skôr vážneho ako s veselými iskričkami v očiach, skôr slávnostne dôstojného ako dobrácky prívetivého. Predsa ten, - myslíme si -, ktorý pozná hĺbky života, ktorý videl hrôzu zla a stál zoči-voči démonickosti utrpenia, sa nemôže smiať.
Ak sa chceme priblížiť Bohu trochu viac, potrebujeme sa ponoriť ešte hlbšie, aby sme pochopili, že utrpenie nemá posledné slovo. Že práve smiech nám pomáha prekonávať s jasnou mysľou nástrahy osudu. Že práve smiech nás oddeľuje od ríše zvierat, ktoré sa smiať nevedia. Potrebujeme zísť ešte nižšie, aby sme prišli do miest, kde sídli Boh, ktorý sa smeje z človeka, čo sa pri svojej nepatrnosti často tvári tak dôležito. Boha, ktorý sa smeje sebaistote hriešnikov, čo sa vo svojej pýche nazdávajú, že všetko majú pevne v rukách. Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech, hovorí Biblia (Ž 2, 4) Ako sa matka smeje nad prvými ťarbavými krôčikmi svojho dieťaťa, tak sa aj Boh smeje bezstarostným smiechom neohrozenosti nad zmätkami tohto sveta, ktoré si človek sám vyrába. Potrebujeme objaviť Boha, ktorý nielen trpí, ale aj sa teší spolu s človekom. Svätcov, ktorí mali k Bohu blízko - a ich život nebol ľahký - často charakterizuje radosť a humor. Spev o slnku slepnúceho Františka Assiského, anekdoty sv. Filipa Neriho, šibalské apoštolské kúsky Don Boska sú výstižnou ilustráciou zásady, že „smutný svätý je smutne svätý”.

http://www.katnoviny.sk/Kn_2002/05_2002/publicistika.htm