Panoptikon (panopticon)

MICHEL FOUCAULT DOZERAŤ A TRESTAŤ Kalligram Bratislava 2000 s. 196 III. Disciplína 3. Panoptizmus Keď sa na konci 17. Storočia objavil v meste mor, bolo predpísané prijať nasledujúce opatrenia. Najskôr prísne rozparcelovanie priestoru: pochopiteľne, uzavretie mesta a jeho priľahlých častí, zákaz vychádzania z mesta pod hrozbou trestu smrti, usmrtenie všetkých túlavých zvierat, rozdelenie mesta na oddelené štvrte, kde moc prevzal intendant. Každá ulica sa dostala pod správu syndika, dozerá: keby ju opustil, odsúdili by ho na smrť. V určený deň sa každý musí zavrieť vo svojom dome: pod hrozbou trestu smrti ho nesmie opustiť. Sám syndikus prichádza, aby zvonka zavrel bránu každého domu, odnáša kľúč a odovzdáva ho intendantovi štvrte, ten ho uschová až do konca karantény. Každá rodina si musí urobiť zásoby, na prídely vína a chleba však urobili z ulice do vnútra domov malé drevené priechody, ktoré umožňujú dodávanie prídelu bez priameho styku, na mäso, ryby a zeleninu sa používajú kladky a koše. Ak musia ľudia vyjsť z domu, organizuje sa to po poradí, aby sa zabránilo stretnutiam. Na uliciach sa pohybujú len intendanti , syndikovia, gardisti medzi domami nakazených, od jednej mŕtvoly k druhej aj "havrani", ktorí sú tak či tak vydaní napospas smrti: sú to "menejcenní ľudia, ktorí odnášajú chorých, pochovávajú mŕtvych, čistia a vykonávajú ďalšie podradné práce". Je to rozčlenený, znehybnený, meravý priestor. Každý je viazaný na svoje miesto. A ak sa hýbe, ohrozuje si život nákazou alebo trestom. s. 197 Inšpekcia sa vykonáva bez prerušenia. Všetko je pod dohľadom: "Silný oddiel milície pod velením dobrých dôstojníkov a poriadnych ľudí", gardové oddiely pri mestských bránach, pri radnici a vo všetkých štvrtiach zabezpečujú, aby ľudia väčšmi poslúchali, aby magistrát mal väčšiu autoritu a aby "nedochádzalo k nijakým neporiadkom, krádežiam a lúpeniu". Pri mestských bránach je stráž, na konci každej ulice je hliadka. Intendant každý deň navštevuje zverenú štvrť, overuje, či syndikovia plnia svoje úlohy a či sa obyvatelia neponosujú, "dozerajú na činnosť". Syndikus každý deň prechádza ulicou, za ktorú je zodpovedný, zastavuje sa pred každým domom, všetci obyvatelia sa mu musia ukázať v oknách (tým, čo majú okná do dvora, je pridelené jedno okno do ulice, kde sa môžu ukázať iba oni), každého zavolá jeho menom, jeden po druhom ho informujú o svojom stave, "pričom sú obyvatelia pod hrozbou smrti povinní povedať pravdu", ak sa niekto neukáže v okne, syndikus musí zisťovať dôvody: "Takto ľahko zistí, či neukrývajú mŕtvych alebo chorých". Každý je uzavretý vo svojej klietke, každý je pri svojom okne, odpovedá, keď ho zavolajú po mene a ukáže sa v okne. Je to veľká prehliadka živých a mŕtvych. Toto dozeranie sa opiera o systém permanentného zaznamenávania: správy syndikov intendantom, intendantov konšelom alebo starostovi. Na začiatku "zachytávania" jedného človeka za druhým sa určí úloha každého obyvateľa, ktorý je v meste, zanesie sa tam "bez akýchkoľvek výnimiek meno, vek a pohlavie", jeden exemplár je pre intendanta štvrte, druhý pre úrad radnice, ďalší pre syndika, aby mohol každý deň urobiť prezenciu. Všetko, čo sa ukáže v priebehu týchto návštev - mŕtvi, chorí, sťažnosti, nedostatky - sa zaznamená a odovzdá intendantom a predstaviteľom magistrátu. Títo sú zodpovední aj za lekársku starostlivosť, vymenujú zodpovedného lekára, "aby sa zabránilo, že niekto bez vedomia magistrátu ukrýva alebo lieči nakazených", bez jeho písomného povolenia nemôže nijaký lekár liečiť, nijaký lekárnik pripravovať lieky, nijaký spovedník navštevovať chorých. Registrovanie patologického musí byť sústavné a centralizované. Vzťah každého jedného k svojej chorobe a smrti prechádza cez mocenské inštancie, cez ich záznamy a rozhodnutia. Päť alebo šesť dní od začiatku karantény sa pristúpi k očisťovaniu domov jedného za druhým. Všetci obyvatelia musia vyjsť, v každej miestnosti zdvihnú alebo zavesia "nábytok a tovar", rozprášia voňavú látku a nechajú ju zhorieť, keď najprv starostlivo upchajú okná a dvere a dokonca aj kľúčové dierky uzavrú voskom. s. 198 Napokon uzavrú celý dom, kým sa voňavá látka nevytratí. Tak ako pri vstupe do domu, aj teraz prezrú rozprašovačov voňavej látky " v prítomnosti obyvateľov domu, aby sa zistilo, či pri vychádzaní z domu nemajú niečo, čo nemali pri vstupe". Po štyroch hodinách sa obyvatelia môžu vrátiť do svojho domu. Tento uzavretý, rozčlenený, dôkladne strážený priestor, kde sú indivíduá zaradené na určené miesta, kde sa kontrolujú aj najmenšie pohyby, kde sa registrujú všetky udalosti, kde neprerušená práca zapisovania spája centrum s perifériou, kde sa moc nedeliteľne uplatňuje v súvislej hierarchii, kde je každé indivíduum ustavične zachytávané, skúmané a zaraďované medzi živých, chorých a mŕtvych - to všetko je kompaktným modelom disciplinárneho dispozitívu. Moru zodpovedná poriadok, ktorý má rozptýliť všetky zmätky: zmätok choroby, ktorá sa prenáša pri styku tiel, zmätok zla, ktoré sa násobí, keď strach a smrť potláčajú zákaz. Poriadok predpisuje každému jeho miesto, každému jeho telo, každému jeho chorobu a smrť, každému jeho majetok, presadzuje to všadeprítomná vševediaca moc, ktorá sa pravidelne a neprerušovane rozdeľuje až po konečné určenie, ktorým je indivíduum v tom, čo ho charakterizuje, čo mu patrí a čo sa s ním deje. Proti moru, ktorý je zmesou, uplatňuje disciplína svoju moc založenú na analýze. Okolo moru vznikla celá literárna fikcia sviatku: neplatia zákony a zákazy, frenetický čas, telá sa bez zábran miešajú, indivíduá odhadzujú masky, vzdávajú sa svojho statusu a všeobecne uznávanej identity, čím odhaľujú úplne inú pravdu. Opakom toho je však politický sen o more: nie kolektívny sviatok, ale striktné rozdelenia, nie prekračovanie zákonov, ale prenikanie reglementácie až do najmenších podrobností existencie prostredníctvom dokonalej hierarchie, ktorá zabezpečuje kapilárne fungovanie moci, nie masky, ktoré si človek nasadzuje a odkladá, ale označenie každého jeho "pravým" menom, "pravým" miestom, "pravým" telom a "pravou" chorobou. Oproti moru ako skutočnej a zároveň imaginárnej forme neporiadku stojí ako lekárska a politická odpoveď disciplína. Za disciplinárnymi dispozitívmi sa skrýva obava z "nákaz", z moru, z revolt, z kriminality, z tulákov a dezertérov, z ľudí, ktorí sa objavujú a miznú, žijú a umierajú v neporiadku. s. 199 Ak platí, že lepra priniesla rituály vylučovania, ktoré až po istú hranicu slúžili Veľkému uväzneniu ako vzor a všeobecná forma, mor zasa priniesol disciplinárny schémy. Namiesto masívneho a binárneho oddeľovania jedných od druhých vyžaduje mor mnohoraké oddelenia, individualizujúce distribúcie, dôkladnú organizáciu dozerania a kontroly, intenzifikáciu a rozvetvenie moci. Malomocný sa dostáva do praxe odmietania, exilu a uzatvárania, nechávajú ho stratiť sa v mase, ktorú nemá zmysel diferencovať, morom nakazených zachytávajú podrobným taktickom rastrom, kde individuálne diferenciácie vystupujú ako vynútené účinky moci, ktorá sa znásobuje, rozčleňuje a rozdeľuje. Na jednej strane je veľké uväznenie, na druhej dobré vycvičenie. Lepra s jej vydeľovaním, mor s jeho rozčleňovaním. Jeden je poznačený, druhý analyzovaný a rozložený. Exil malomocného a zadržanie morom nakazeného neprinášajú so sebou rovnaké politické sny. Prvý je snom o čistom spoločenstve, druhý snom o disciplinovanej spoločnosti. Sú to dva spôsoby uplatňovania moci nad ľuďmi, kontrolovania ich vzťahov, rozpletania ich nebezpečných zmiešanín. Morom postihnuté mesto, ktoré je skrz-naskrz preniknuté hierarchiou, dozorom, pohľadom, písaním, toto mesto znehybnené fungovaním rozpínavej moci, ktorá sa diferencovaným spôsobom vzťahuje na všetky individuálne telo - to je utópia dokonale riadeného mesta. Mor (aspoň ten ktorý ostáva hrozbou) je skúškou, v priebehu ktorej sa dá ideálne definovať vykonávanie disciplinárnej moci. Právnici, aby mohli posúdiť fungovanie čistej teórie práv a zákonov, prenášajú sa do imaginárneho prírodného stavu, vládni činitelia, aby mohli uvidieť dokonalú disciplínu, snívajú o stave ohrozenia morom. Obraz moru stojí v pozadí všetkých disciplinárnych schém ako obraz všetkých zmätkov a neporiadkov, podobne stojí v pozadí schém vylučovania obraz lepry, kontaktu, ktorý treba prerušiť. Sú to teda odlišné schémy, nie sú však nezlučiteľné. Dá sa pozorovať, ako sa pomaly zbližujú. Pre 19. storočie je príznačné, že priestor vylúčenia, ktorého symbolickým obyvateľom bol malomocný (a v skutočnosti ho obývali žobráci, tuláci, blázni a násilníci), sa uplatňuje v mocenských technikách vlastných disciplinárnemu trestu. s. 200 Zaobchádzať s "malomocnými" ako s "nakazenými morom", preniesť jemné disciplinárny rozdelenia na nejasný priestor internácie, spracúvať ho metódami analytického rozvrhnutia moci, individualizovať vylúčených, no zároveň procedúry individualizácie používať na označovanie vylúčených - takto postupovala disciplinárna moc od začiatku 19. storočia: psychiatrický ústav, väznica, polepšovňa, dozorné výchovné zariadenie, čiastočne aj nemocnica všeobecne všetky inštancie kontroly indivíduí fungovali dvojakým spôsobom: podľa metódy binárneho a stigmatizujúceho rozdeľovania (blázon - ne-blázon, nebezpečný - neškodný, normálny - nenormálny), a podľa metódy donucujúceho prideľovania a diferencujúceho rozčleňovania (kto je to, kde má byť, čím sa vyznačuje, ako ho rozpoznať, ako nad ním individuálnym spôsobom vykonáva sústavný dozor atď.). Na jednej strane sa takto malomocní "zamorujú", vylúčeným sa vnucuje taktika individualizujúcich disciplín, na druhej strane všeobecnosť disciplinárnych kontrol dovoľuje stigmatizovať "malomocného" a uplatniť proti nemu dualistické mechanizmy vylučovania. Sústavné oddeľovanie normálneho nenormálneho, ktorému sa podrobujú všetky indivíduá a uplatňuje sa na všetky predmety, prenáša až k nám binárne stigmatizovanie a exil malomocných. Existencia celého súboru techník a inštitúcií, ktoré sa zameriavajú na meranie, kontrolovanie a naprávanie nenormálnych, dáva do chodu disciplinárny dispozitív, privolaný strachom z moru. Všetky mocenské mechanizmy, čo sa dodnes umiestňujú okolo nenormálneho, aby ho identifikovali i modifikovali, obsahujú tieto dve formy, z ktorých kedysi vzišli. * Benthamov Panopticon je architektonickou podobou tejto kompozície. Jeho princíp je známy: na okraji je prstencová budova, v strede veža, ktorá má široké okná obrátené k vnútorným múrom prstenca, budova je rozdelená na cely a každá z nich prechádza celou hrúbkou stavby, majú dve okná, jedno obrátené dovnútra k oknám veže, druhé okno je obrátené von a umožňuje, aby celou prechádzalo svetlo. Stačí teda do hlavnej veže umiestniť dozorcu a do každej cely zavrieť blázna, chorého, odsúdeného, robotníka alebo školáka. Protisvetlo umožňuje pozorovať z veže malé siluety ľudí, uzavretých v celách budovy. Každá klietka je malým divadlom, kde je jediný, dokonale individualizovaný a ustavične viditeľný herec. Panoptický dispozitív vytvára priestorové jednotky, ktoré umožňujú bez prestávky vidieť a okamžite spoznať. s. 201 Princíp kobky je tu obrátený alebo, lepšie povedané, z jeho troch funkcií - zavrieť, zbaviť svetla a skryť - je zachovaná len prvá a ďalšie dve sú potlačené. Plné svetlo a pohľad dozorcu zachytávajú lepšie ako tma, ktorá napokon chráni. Viditeľnosť je pasca. Prvým negatívnym účinkom je, že to umožňuje vyhnúť sa týmto hustým, hmýriacim sa a nepokojným masám uväznených, ako ich namaľoval Goya a opísal Howard. Každý je na svojom mieste dobre zavretý v cele, kde ho dozorca môže vidieť, bočné múry však nedovoľujú nadviazať kontakt s druhmi. Je videný, ale sám nevidí, je objektom informácie, ale nie subjektom komunikácie. Poloha jeho izby, obrátenej k centrálnej veži, mu vnucuje osovú viditeľnosť, no časti prstenca, tieto dobre oddelené cely prinášajú laterálnu neviditeľnosť, ktorá je zárukou poriadku. Ak sú uväznenými odsúdenci, nevzniká nebezpečenstvo sprisahania, pokusov o kolektívny útek, plánovania budúcich zločinov, zlého vzájomného ovplyvňovania, ak sú to chorí, nevzniká nebezpečenstvo nákazy, pri bláznoch je vylúčené riziko vzájomných násilností, pri deťoch je vylúčené odpisovanie, huk, bavenie sa, rozptyľovanie. Ak sú to robotníci, nebudú tam bitky, krádeže, spolky, rozptyľovania, ktoré prácu zdržiavajú, znehodnocujú a prinášajú nehody. Dav, kompaktná masa, miesto mnohorakých výmen a splývania individualít, tento kolektívny účinok sa nahrádza zbierkou oddelených indivíduí. Z hľadiska strážcu sa nahrádza spočítateľnou a kontrolovateľnou multiplicitou, z hľadiska uväznených vnútenou samotou pod dozorom. Na tom sa zakladá hlavný účinok Panoptika: vštepiť uväznenému vedomie, že je stále viditeľný, čím sa zabezpečuje automatické fungovanie moci. Dosiahnuť, aby dozeranie bolo nepretržité vo svojich účinkoch aj vtedy, keď je ako činnosť sporadické. Dokonalosť moci má smerovať k tomu, aby sa jej skutočné vykonávanie stalo zbytočným, architektonický aparát má vytvoriť a udržiavať mocenský vzťah, ktorý nezávisí od toho, kto vykonáva moc. Skrátka, uväznení majú byť v zajatí mocenskej situácie, ktorej nositeľmi sú oni sami. Vzhľadom na to je požiadavka, aby väzňa ustavične pozoroval dozorca, prílišná a zároveň nedostatočná: je nedostatočná, pretože podstatné je, aby väzeň vedel, že je pozorovaný, je prílišná, pretože nie je potrebné, aby ho naozaj stále pozorovali. Preto vyslovil Bentham princíp, že moc by mala by viditeľná a neoveriteľná. Viditeľná: uväznený by mal mať ustavične pred očami vysokú siluetu centrálnej veže, odkiaľ ho špehujú, neoveriteľná: uväznený by nikdy nemal vedieť, či ho práve nepozorujú, mal by však žiť v presvedčení, že sa to môže stať kedykoľvek. Aby sa o prítomnosti alebo neprítomnosti dozorcu nedalo rozhodnúť, aby väzeň zo svojej cely nemohol zbadať ani len tieň alebo obrys, Bentham navrhol nielen to, aby na oknách hlavnej dozornej miestnosti boli žalúzie, ale aj to, aby túto miestnosť v pravom uhle delili priečky a aby v nich neboli dvere: najmenšie klapnutie alebo záblesk svetla cez pootvorené dvere by totiž mohli prezradiť prítomnosť dozorcu. Panoptikum je stroj na oddelenie dvojice vidieť-byť videný. Vo vonkajšom prstenci je človek úplne videný bez toho, aby videl, v centrálnej veži vidí človek bez toho, aby ho niekedy videli. Je to významný dispozitív, pretože automatizuje a odindividualizuje moc. Princípom moci nie je osoba, ale skôr zladená distribúcia tiel, plôch, svetiel a pohľadov, je to aparatúra, ktorej vnútorné mechanizmy produkujú vzťah, čo zachytáva indivíduá. Zbytočnými sa stali ceremónie, rituály, vyznačenia, ktorými suverén ukazoval svoju nadradenú moc. Je tu mašinéria, ktorá zabezpečuje asymetriu, nerovnováhu a rozdiel. Napokon málo záleží na tom, kto vykonáva moc. Ktorékoľvek, skoro náhodne vybrané indivíduum môže dať stroj do chodu: ak tu nie je riaditeľ, môže to byť niekto z jeho rodiny, jeho okolia, jeho priateľov, jeho návštevníkov, dokonca aj z jeho služobníctva. s. 203 Práve tak je ľahostajné, aká je jeho pohnútka: indiskrétnosť zvedavca, zlomyseľnosť dieťaťa, filozofická túžba po poznaní tohto múzea ľudskej prirodzenosti alebo zlovoľnosť tých, ktorých teší špehovať a trestať. Čím početnejší sú anonymní a prechodní pozorovatelia, tým väčšie je pre uväzneného riziko, že ho pristihnú, a tým nepokojnejšie je jeho vedomie pozorovaného človeka. Panoptikum je úžasný stroj, ktorý z najrozličnejších túžob vyrába homogénne mocenské účinky. Z fiktívneho vzťahu sa mechanicky rodí reálne podrobenie. Nie je teda potrebné použiť silové prostriedky, aby sme odsúdeného donútili k dobrému správaniu, blázna k pokoju, robotníka k práci, školáka k usilovnosti, chorého k dodržiavaniu príkazov. Bentham sa sám čudoval, že panoptické zariadenia môžu byť také nenásilné: nijaké mreže, nijaké reťaze, nijaké ťažké zámky, stačia zreteľné oddelenia a dobre umiestnené otvory. Ťažkopádnosť starých "áreštov" s ich architektúrou pevnosti môže nahradiť jednoduchá a ekonomická architektúra "bezpečnostných zariadení". Účinnosť moci a jej donucovacia sila prešli v istom zmysle na druhú stranu - na stranu ich uplatňovania. Ten, kto je podrobený v poli viditeľnosti a vie o tom, preberá mocenské donucovacie prostriedky, mimovoľne ich uplatňuje na seba samého, vštepuje si mocenský vzťah, v ktorom hrá súčasne dve úlohy, stáva sa princípom vlastného podrobovania. Vonkajšia moc ho vďaka tomu môže uvoľniť spod svojho fyzického tlaku, moc smeruje k netelesnému a čím väčšmi sa približuje k tejto hranici, tým sú jej účinky stálejšie, hlbšie, sústavnejšie: trvalé, vopred dané víťazstvo, ktoré sa vyhýba každej fyzickej konfrontácii. Bentham nehovorí, či sa dal pri svojom projekte inšpirovať menažériou, ktorú Le Vaux postavil vo Versailles: je to prvá menažéria, ktorej časti nie sú - ako to bolo tradíciou - roztrúsené v parku: v strede je osemhranný pavilón, ktorý má na prvom poschodí iba jedinú miestnosť, kráľovský salón, široké okná na všetkých stranách smerujú k siedmim klietkam (ôsma strana je určená pre vchod), kde boli uzavreté rozličné druhy zvierat. Za Benthamovských čias táto menažéria zanikla. V programe Panoptika však nachádzame podobné úsilie o individualizujúce pozorovanie, o charakterizovanie a klasifikáciu, o analytické usporiadanie priestoru. s. 204 Panoptikum je kráľovská menažéria, zviera nahradil človek, zoskupenie druhov nahradila distribúcia indivíduí a kráľa mašinéria utajovanej moci. Okrem týchto odlišností je však Panopitkum aj naturalistickým podujatím. Dovoľuje určiť rozdiely: u chorých pozorovať symptómy každého bez toho, aby blízkosť postelí, cirkulácia miazmy a nákazy zasahovali do klinických tabuliek, u detí zaznamenávať ich výkony (s vylúčením napodobňovania a odpisovania), zachytiť schopnosti, zhodnotiť charakteristické vlastnosti, zaviesť prísnu klasifikáciu a vzhľadom na normálny vývin odlíšiť "lenivosť a tvrdohlavosť" od "neliečiteľnej imbecility", u robotníkov zaznamenávať schopnosti každého jedného, porovnávať ich pracovné časy a vypočítavať podľa toho mzdu. Toľko o Panoptiku ako záhrade. Ako laboratórium sa Panoptikum stáva strojom na experimenty, na modifikáciu správania, na výcvik a náprava indivíduí. Dá sa tu experimentovať s liekmi a overovať ich účinky. Dajú sa tu na väzňoch skúšať rozličné tresty, diferencované podľa ich zločinov a povahy, a nájsť najúčinnejšie z nich. Dajú sa tu robotníkov učiť súčasne rozličné pracovné techniky a zisťovať, ktorá je najlepšia. Dajú sa tu robiť pedagogické experimenty - najmä skúmať slávny problém učenia v klauzúre, na čo sa použijú najdúsi, uvidíme, čo sa stane, keď sa vo veku sedemnástich alebo osemnástich rokov ocitnú v spoločnosti druhých chlapcov a dievčat, dá sa tu overiť, či sa - ako si myslel Helvétius - ktokoľvek môže naučiť čokoľvek, dá sa tu sledovať "genealógia každej pozorovateľnej idey", dá sa tu urobiť to, že rozličné deti uvedieme do rozličných myšlienkových systémov, niektorým z nich vštepíme, že dve a dve nie sú štyri alebo že mesiac je zo syra a potom ich vo veku dvadsiatich alebo dvadsiatich piatich rokov dáme všetkých dohromady, zažili by sme diskusie, čo by sa vyrovnali kázňam alebo tým konferenciám, na ktoré sa vynakladá toľko peňazí, rozhodne by sme mali príležitosť urobiť objavy v oblasti metafyziky. Panoptikum je privilegovaným miestom pre experimentovanie s ľuďmi a pre spoľahlivú analýzu ich premien. Panoptikum môže dokonca kontrolovať vlastné mechanizmy. V centrálnej veži môže riaditeľ sledovať všetkých podriadených zamestnancov: ošetrovateľov, lekárov, majstrov, učiteľov, strážnikov, môže ich sústavne posudzovať, meniť ich konanie, vnútiť im metódy, ktoré pokladá za najlepšie, a jeho samého tiež možno poľahky pozorovať. s. 205 Inšpektorovi, ktorý sa nečakane objaví v strede Panoptika, nič neujde a jediným pohľadom posúdi, ako funguje celé zariadenie. A nie je napokon aj riaditeľ, ktorý je uprostred tohto architektonického dispozitívu uzavretý jeho súčasťou? Neschopný lekár, ktorý dopustil šírenie nákaz, nešikovný riaditeľ väznice alebo fabriky budú prvými obeťami epidémie alebo revolty. "Môj osud," hovorí pán Panoptika, "je všetkými putami, ktoré som mohol vynájsť, spätý s osudmi väzňov." Panoptikum funguje ako isté laboratórium moci. Vďaka svojim mechanizmom pozorovania nadobúda účinnosť a schopnosť preniknúť do ľudského správania, z každého pokroku moci sa získava vedenie, ktoré všade tam, kde moc pôsobí, odhaľuje nové objekty poznávania. * Rozdiely medzi mestom postihnutým morom a panoptickým zariadením sú dôležité. Zodpovedajú transformáciám, ktorými v priebehu poldruha storočia prešil disciplinárny program. V prvom rade ide o výnimočnú situáciu: proti mimoriadnemu zlu sa dvíha moc, zvýrazňuje svoju viditeľnú všadeprítomnosť, vynachádza nové súkolia, uzatvára, znehybňuje, rozčleňuje, na istý čas vytvára akési proti-mesto, ktoré je zároveň dokonalou spoločnosťou, vnucuje zovšeobecniteľný model fungovania, ten sa však podobne ako boj so zlom redukuje na jednoduchý dualizmus života a smrti: čo sa hýbe, prináša smrť a patrí smrti. Naproti tomu Panoptikum treba chápať ako zovšeobecniteľný model fungovania, ako spôsob definovania vzťahu medzi mocou a každodenným životom ľudí. Pravdaže, Bentham ho predstavuje ako zvláštnu inštitúciu, uzavretú do seba samej. Často sa z toho robila utópia dokonalého uväznenia. Oproti rozpadajúcim sa, preplneným a utrpením poznačeným väzniciam, ako ich maľoval Piranese, vystupuje Panoptikum ako krutá a premyslená klietka. Skutočnosť, že až do dnešných dní podnietilo toľko projektovaných aj realizovaných podôb, ukazuje, ako veľmi počas takmer dvoch storočí podnecovalo obrazotvornosť. Panoptikum však netreba chápať ako snovú budovu: je to diagram mocenského mechanizmu, zredukovaného na svoju ideálnu formu, jeho fungovanie, pri ktorom sa abstrahuje od prekážok, odporu a trenia, si môžeme síce predstaviť ako architektonický a optický systém: je to naozaj útvar politickej technológie, ktorý možno a treba oddeliť od akéhokoľvek špecifického používania. Jeho uplatnenie je široké, slúži pri náprave väzňov, ale aj pri starostlivosti o chorých, pri vzdelávaní žiakov, pri strážení bláznov, pri dozeraní na robotníkov, pri donucovaní žobrákov a lenivcov k práci. Je to istý druh implantácie tiel do priestoru, rozdelenia indivíduí v ich vzájomných vzťahoch, hierarchickej organizácie, usporiadania mocenských centier a kanálov, definovania jej mocenských nástrojov a spôsobov zasahovania, ktoré sa dá uplatniť v nemocniciach, fabrikách, školách a väzniciach. Panoptická schéma sa dá použiť zakaždým, keď máme pred sebou multiplicitu indivíduí, ktorým treba vnútiť nejakú úlohu alebo nejaké správanie. Táto schéma sa dá - po nevyhnutných úpravách - použiť "vo všetkých zariadeniach, kde treba na nie príliš veľkom priestore udržať istý počet ľudí pod dozorom". V každom z týchto uplatnení umožňuje zdokonaliť vykonávanie moci. A to rozličnými spôsobmi: tým, že môže znížiť počet tých, čo ju vykonávajú, a zároveň znásobiť počet tých, na ktorých ju uplatňujú. Tým, že táto schéma umožňuje zasiahnuť v každom okamihu a že stály tlak v nej pôsobí skôr, než sa niekto dopustí chyby, omylu alebo zločinu. Tým, že v týchto podmienkach je jej sila práve v tom, že nikdy nezasahuje, že sa uplatňuje spontánne a nehlučne, že vytvára mechanizmus, ktorého účinky sa navzájom zreťazujú. Tým, priamo pôsobí na indivíduá, pričom okrem architektúry a priestoru nepotrebuje iné fyzické nástroje, dáva "duchu moc nad duchom". Panoptická schéma je intenzifikátorom pre akýkoľvek mocenský aparát: zabezpečuje mu úspornosť (pri výdavkoch na materiál, osoby a čas), svojím preventívnym pôsobením, svojím nepretržitým fungovaním a svojimi automatickými mechanizmami mu zabezpečuje účinnosť. s. 207 Je to spôsob, ako vyťažiť z moci "v doteraz nevídanom rozsahu" "veľký a nový nástroj vládnutia..., jeho výnimočnosť spočíva vo veľkej sile, ktorú je schopný dať každej inštitúcii, kde sa použije". Panoptikum je teda čosi také ako "Kolumbovo vajce" v oblasti politiky. Je naozaj schopné spojiť sa s ktoroukoľvek funkciou (s výchovou, liečením, výrobou, trestaním), s touto funkciou sa tesne zviaže, a tým ju vystupňuje, je schopné vytvoriť zmiešaný mechanizmus, kde sa vzťahy moci (a vedenia) presne, až do detailov prispôsobujú procesom, ktoré treba kontrolovať, je schopné vytvoriť priamy vzťah medzi "rastom moci" "rastom produkcie". Skrátka, pôsobenie moci v ňom nepristupuje k jeho funkciám zvonka ako prísny tlak alebo ťarcha doliehajúca na ne, ale je v nich tak nenápadne prítomné, že zvyšuje ich účinnosť a zároveň posilňuje vlastnú vládu. Panoptický dispozitív nie je iba nejakým závesom, prevodníkom medzi mocenských mechanizmom a funkciou, je to spôsob, ako mocenské vzťahy dať do chodu v nejakej funkcii, a túto zasa pomocou nich. Panoptizmus je schopný "reformovať morálku, uchovať zdravie, posilniť priemysel, rozšíriť vzdelávanie, odľahčiť verejné inštitúcie, postaviť ekonómiu na skalopevný základ, rozviazať, a nie rozťať gordický uzol zákonov o chudobe - a to všetko vďaka jednoduchej architektonickej idei". Navyše je usporiadanie tohto stroja také, že jeho uzavretosť vôbec nevylučuje stálu prítomnosť vonkajška: videli sme, že od centrálnej veže môže vstúpiť ktokoľvek a vykonávať tam dozorné funkcie, a že pritom môže pochopiť spôsob, ako vykonávať dozor. Skutočne, hoci je panoptická inštitúcia uzavretá ako väznica, ľahko ju možno podrobiť náhodným a zároveň sústavným inšpekciám, ktoré vykonávajú nielen určení kontrolóri, ale aj verejnosť, hociktorý člen spoločnosti má právo vstúpiť a na vlastné oči sa presvedčiť, ako fungujú školy, nemocnice, továrne, väznice. Nevzniká nebezpečenstvo, že by sa vzrast moci, vyvolaný panoptickým strojom, mohol zvrhnúť na tyraniu, disciplinárny dispozitív sa bude demokraticky kontrolovať, pretože bude ustavične prístupný "veľkému výboru svetového tribunálu". s. 208 Toto Panoptikum, ktoré je tak dômyselne usporiadané, že jeden dozorca môže jediným pohľadom pozorovať veľké množstvo rozličných indivíduí, dovoľuje tiež komukoľvek dozerať aj na najmenšieho dozorcu. Zo stroja na videnie, ktorý bol predtým akousi tmavou komorou na špehovanie indivíduí, sa stala priehľadná stavba, kde môže celá spoločnosť kontrolovať, ako sa uplatňuje moc. Panoptická schéma bola predurčená rozptýliť sa v spoločenskom telese bez toho, že by sa v ňom stratila a prišla o niektoré zo svojich vlastností, jej poslaním bolo stať sa tam všeobecnou funkciou. Mesto postihnuté morom poskytovalo model výnimočnej disciplíny: bolo to dokonalé, ale úplne násilné, proti smrtonosnej chorobe postavila moc svoju stálu hrozbu smrti, život sa tam zredukoval na najjednoduchší prejav, proti moci smrti stálo dôsledné uplatňovanie práva meča. Naproti tomu Panoptikum má amplifikačnú úlohu, ak organizuje, robí úspornou a efektívnejšou moc, nerobí to ani pre ňu samu ani pre bezprostredné blaho ohrozenej spoločnosti: cieľom je zvýšiť spoločenské sily - zvýšiť výrobu, rozvinúť ekonomiku, rozšíriť vzdelávanie, pozdvihnúť úroveň verejnej morálky, prispieť k rastu a množeniu. Ako posilniť moc, aby nijako nebránila tomuto pokroku, aby ho svojimi požiadavkami a bremenami nielenže nezaťažovala, ale, naopak, uľahčovala? Aký intenzifikátor moci môže zároveň pôsobiť ako multiplikátor produkcie? Ako môže moc zvyšovaním svojich síl prispieť k vzrastu spoločenských síl namiesto toho, aby ich zaberala a sputnávala? Panoptikum rieši tento problém tak, že produktívne zvyšovanie moci sa dá zabezpečiť iba tak, že sa na jednej strane vytvorí možnosť sústavne ju uplatňovať v základoch spoločnosti, až po jej najdrobnejšie zrnká, a že na druhej strane nebude fungovať vo svojich prudkých, násilných a nesúvislých formách, ktoré sú zviazané s presadzovaním suverénnosti. s. 209 Telo kráľa so svojou zvláštnou materiálnou i mýtickou prítomnosťou, so silou, ktorú sám šíri alebo prenáša na druhých, je v úplnom protiklade k tejto novej fyzike moci, ako ju definuje panoptizmus, jej doménou je naopak celá oblasť spodného, oblasť neusporiadaných telies s ich detailmi, nespočetnými pohybmi, mnohorakými silami a priestorovými vzťahmi, ide v nej o tie mechanizmy, ktoré analyzujú rozdeľovania, odstupy, postupnosť a kombinácie a ktorých nástroje slúžia na zviditeľňovanie, registrovanie, diferencovanie a porovnávanie: je to fyzika vzťahov a multiplicity moci, fyzika, ktorá najväčšiu intenzitu nevkladá do osoby kráľa, ale do tiel, čo sa práve týmito vzťahmi individualizujú. Na teoretickej úrovni definuje Bentham nový spôsob analýzy sociálneho telesa a mocenských vzťahov, ktoré ním prenikajú, na úrovni praxe definuje taký postup podriaďovania tiel a síl, ktorý zvyšuje užitočnosť moci, pričom vystačí bez Vladára. Panoptizmus je všeobecný princíp novej "politickej anatómie", ktorej predmetom a cieľom nie sú vzťahy suverénnosti, ale disciplinárne vzťahy. Projektom svojej slávnej, priesvitnej a kruhovej klietky, umiestnenej na vysokej veži moci a vedenia, chcel Bentham pravdepodobne navrhnúť dokonalú disciplinárnu inštitúciu, išlo však aj o to, ukázať, ako sa disciplíny dajú "vypustiť", aby v celom sociálnom telese fungovali difúzne, mnohorako a polyvalentne. Bentham sníval, aby sa disciplíny, ktoré sa v klasickom období vypracovali na presných a relatívne uzavretých miestach - kasárne, kolégiá, manufaktúry - a o ktorých všeobecnom uplatnení sa uvažovalo iba v obmedzených a dočasných prípadoch miest postihnutých morom, stali sieťou dispozitívov, čo budú striehnuť vždy a všade a neprerušene preniknú celou spoločnosťou. Panoptické usporiadanie poskytuje formulu na toto zovšeobecnenie. Na úrovni elementárneho a ľahko prenosného mechanizmu programuje základné fungovanie spoločnosti, ktorou dokonale prenikajú disciplinárne mechanizmy. * Máme teda dva obrazy disciplíny. Na jednej strane je to disciplína ako blokáda, ako uzavretá inštitúcia, ktorá sa utvára na okrajoch a úplne sa zameriava na negatívne funkcie: zastaviť zlo, prerušiť spojenia, zrušiť čas. s. 210 Na druhej strane je to panoptizmus a jeho disciplína ako mechanizmus: funkčný dispozitív, ktorý má zlepšiť vykonávanie moci tým, že zvýši jeho rýchlosť, jemnosť a účinnosť, náčrt jemných tlakov pre budúcu spoločnosť. Pohyb, ktorý ide od prvého projektu k druhému, od schémy disciplíny výnimočných stavov k schéme zovšeobecneného dozerania, zodpovedá historickej transformácii: rozširovanie disciplinárnych dispozitívov v priebehu 17. a 18. storočia, ch rozmnožovanie v celom sociálnom telese, utváranie toho, čo by sa dalo zhruba nazvať disciplinárnou spoločnosťou. Rozširovanie disciplín, ktorých spoločnú povahu vyjadruje benthamovská fyzika, sa odohralo v klasickom období. Svedčí o tom rozmnožovanie disciplinárnych inštitúcií, ktorý sieť pokrývala čoraz väčšiu plochu a čoraz väčšmi sa šírila z okrajov do stredu: z toho, čo bolo ostrovom, výnimočným miestom príležitostným opatrením alebo jedinečným modelom, stáva sa všeobecná formula: reglementácie, ktoré charakterizovali zbožné protestantské armády Viliama Oranžského alebo Gustava Adolfa, sa preniesli do nariadení vo všetkých európskych armádach, vzorové jezuitské kolégiá a Sturmove, potom Batencourove a Demiove školy načrtli všeobecné formy školskej disciplíny, usporiadanie prístavných a vojenských nemocníc poskytlo schému na reorganizáciu zdravotníctva v 18. storočí. Toto rozširovanie disciplinárnych inštitúcií je však bezpochyby iba najviditeľnejším aspektom rozmanitých hlbších procesov. 1. Funkcionálna inverzia disciplín. Ak sa pôvodne od nich očakávala neutralizácia nebezpečenstiev, znehybnenie neužitočného alebo nepokojného obyvateľstva, odstránenie problémov, ktoré vznikajú pri zhromažďovaní väčšieho počtu ľudí, odteraz sa od nich právom požaduje, že podporovaním rastu užitočnosti indivíduí budú hrať pozitívnu úlohu. Vojenská disciplína už nie je iba prostriedkom, ktorým sa má zabrániť lúpežiam, dezerciám alebo neposlušnosti vo vojskách, stáva sa základnou technikou, aby armáda nebola iba zhromaždeným davom, ale jednotou, ktorá je schopná stupňovať svoje sily, disciplína zvyšuje obratnosť každého indivídua, koordinuje tieto obratnosti, zrýchľuje pohyby, znásobuje palebnú silu, bez zníženia útočnej sily rozširuje fronty, zvyšuje schopnosť odporu atď. s. 211 Továrenská disciplína aj naďalej vedie k rešpektovaniu príkazov a autorít, k zamedzovaniu krádeží a plytvania, a pritom zvyšuje schopnosti, rýchlosti, výkony, a teda aj zisky, stále má moralizátorský vzťah k správaniu, no čoraz viac ho zameriava na cieľ, telá včleňuje do mašinérie a sily do ekonómie. V 17. storočí sa rozvoj vidieckych škôl a náboženských základných škôl odôvodňoval predovšetkým negatívnymi faktormi: chudobní ľudia nemajú prostriedky na výchovu svojich detí, a tak ich ponechávajú "v nevedomosti o ich povinnostiach: keďže iba s námahou prežívajú a sami boli nedostatočne vychovaní, nemôžu odovzdávať dobrú výchovu, ktorú nikdy nemali", to prináša tri veľké nedostatky: bezbožnosť, záhaľku (sprevádzanú opilstvom, necudnosťou, zlodejstvom a lúpežníctvom) a vytváranie bánd žobrákov, ktorí sú vždy hotoví vyvolať verejný nepokoj a "sú dobrí práve na to, aby vyčerpali nemocenské pokladne". Na začiatku revolúcie však medziiným predpísali základnému vzdelávaniu cieľ "posilňovať a rozvíjať telo", pripraviť dieťa "pre budúcu mechanickú prácu", vypestovať v ňom "ostrý zrak, istú ruku, pohotovosť". Disciplíny čoraz viac fungujú ako techniky na fabrikovanie užitočných indivíduí. Preto sa vzďaľujú zo svojho postavenia na okrajoch spoločnosti a oslobodzujú sa od úloh, ako vylučovanie, odpykávanie, uväzňovanie a odlúčenie. Preto sa postupne uvoľňujú zo svojich zväzkov s cirkevnými regulami a klauzúrami. Preto sa včleňujú do najdôležitejších, najcentrálnejších, najproduktívnejších sektorov spoločnosti, preto sa prepájajú s niektorými z jej základných funkcií: s manufaktúrnou výrobou, prenášaním poznatkov, šírením schopností a zručností, vojnovým aparátom. Preto sa v priebehu 18. Storočia rozvíja tendencia rozmnožovať počet disciplinárnych inštitúcií a zároveň disciplinovať existujúce aparáty. 2. Vyrojenie sa disciplinárnych mechanizmov. Zatiaľ čo sa disciplinárne zariadenia rozmnožujú, ich mechanizmy majú istú tendenciu "odinštitucionalizovať sa", opustiť svoje uzavreté pevnosti, kde fungujú, a "voľne" obiehať, masívne a kompaktné disciplíny sa rozkladajú na poddajné kontrolné procesy, ktoré sa dajú prenášať a prispôsobovať. Občas sú to uzavreté aparáty, ktoré k svojej vnútornej a špecifickej funkcii pripájajú úlohu vonkajšieho dozoru, pričom vytvárajú okolo seba okrajovú zónu bočnej kontroly. s. 212 Cirkevná škola takto nielenže vychováva poslušné deti, ale umožňuje dozerať aj na rodičov, informovať sa o ich spôsobe života, príjmoch, zbožnosti a mravoch. Škola utvára drobné spoločenské pozorovateľne, odkiaľ preniká až medzi dospelých a pravidelne ich kontroluje: podľa Demiu je zlé správanie alebo absencia dieťaťa dostatočným dôvodom na vypytovanie sa u susedov, najmä ak sa dá predpokladať, že rodina nehovorí pravdu, potom prídu na rad sami rodičia a zisťuje sa, či poznajú katechizmus a modlitby, či sú odhodlaní vykoreniť neresti svojich detí, koľko majú postelí a ako spávajú, návšteva sa v prípade potreby končí milodarom, venovaním obrázku alebo pridelením ďalších postelí. Podobne sa aj nemocnica čoraz väčšmi chápe ako oporný bod lekárskeho dozoru nad vonkajším obyvateľstvom. Keď roku 1772 vyhorel Hôtel-Dieu, viacerí žiadali, aby sa takéto ťažkopádne a neprehľadné zariadenia nahradili radom menších nemocníc, ich úlohou by bolo nielen prijímať chorých z danej štvrte, ale aj zbierať informácie, zaznamenávať endemické alebo epidemické javy, zriaďovať dispenzáre, dávať obyvateľom rady a informovať autority o zdravotnom stave obvodu. Disciplinárne procedúry sa šíria nielen z uzavretých inštitúcií, ale aj z kontrolných stredísk, rozptýlených po celej spoločnosti. Dlhý čas hrali túto úlohu "disciplinovať" obyvateľstvo náboženské skupiny a dobročinné združenia. Od čias protireformácie po Júlovú monarchiu sa iniciatívy tohto druhu rozmnožili, ich úlohy boli náboženské (obracanie na vieru a moralizovanie), ekonomické (poskytovanie pomoci a podnecovanie k práci) a politické (boj proti nespokojnosti a poburovaniu). Hádam ako príklad stačí uviesť predpisy charitatívnych združení parížskej farnosti. Príslušná oblasť je rozdelená na štvrte a kantóny, ktorých sa ujímajú členovia združenia a pravidelne ch navštevujú. "Pracujú na odstraňovaní miest nerestí a zmätkov, herní, verejných škandálov, rúhania, bezbožností a ďalších nedostatkov, o ktorých sa dozvedia." s. 213 Ich úlohou je aj individuálne navštevovať chudobných a veci, ktoré sa pritom majú informovať, spresňujú predpisy: stabilita ubytovania, znalosť modlitieb, chodenie na spoveď, ovládanie remesla, morálka (a "či sa do chudoby nedostali vlastnou vinou"), nakoniec sa treba "obratne vyzvedieť, ako sa správajú vo svojom manželstve, či nažívajú v pokoji medzi sebou a so svojimi susedmi, či sa starajú, aby ich deti vyrastali vyrastali v bázni božej... či svoje staršie deti odlišného pohlavia nenechávajú spávať pohromade a či nespia spolu s nimi, či vo svojej rodine a predovšetkým u svojich starších dcér netrpia prejavy neviazanosti a maznavosti. Ak vzniknú pochybnosti, či sú zosobášení, treba si od nich vyžiadať sobášny list". 3. Etatizácia disciplinárnych mechanizmov. V Anglicku dlhý čas zabezpečovali funkcie sociálnej disciplíny súkromné skupiny náboženského charakteru. Vo Francúzsku časť tejto úlohy ostala v rukách dobročinných spoločností, no druhú a nepochybne dôležitejšiu časť prevzal policajný aparát. Organizácia centralizovanej polície sa dlho pokladala za najbezprostrednejší výraz kráľovského absolutizmu a takou ostala aj v očiach súčasníkov. Suverén chcel mať "vlastný úrad, ktorému by mohol priamo zverovať príkazy a poverenia a ktorý by bol poverený vykonávaním príkazov a zatykačov". V skutočnosti to bolo tak, že prevzatím istého počtu predchádzajúcich funkcií - pátranie po zločincoch, dozor nad mestom, ekonomická a politická kontrola - ich policajné veliteľstvá a nad nimi stojace hlavné parížske policajné veliteľstvo preniesli do jednotného administratívneho a rigorózneho mechanizmu: "Všetky siločiary a inštrukcie musia z periférie smerovať k hlavnému veliteľovi... Práve on dáva do chodu všetky kolieska, ktorých celok vytvára poriadok a harmóniu. Pre účinky jeho riadenia nenájdeme lepšie porovnanie ako pohyb nebeských telies." s. 214 No hoci polícia ako inštitúcia bola organizovaná ako nástroj štátu a priamo spojená s centrom politickej vlády, jej typ moci, jej mechanizmy a prvky ich uplatňovania boli špecifické. Bol to aparát, ktorý musel byť koextenzívny s celým sociálnym telesom, a to nielen pokiaľ ide o krajné hranice, ale aj v tom, že sa ujíma najdrobnejších detailov. Policajná moc musela zahrnovať "všetko": tým však vôbec nie je totalita štátu alebo kráľovstva ako viditeľného a neviditeľného panovníkovho tela, ale prach udalostí, činov, správaní a mienok - "všetko, čo sa deje", polícia sa zameriava na tie "veci v každom okamihu", na tie "drobné veci", o ktorých hovorila Katarína II. vo svojom Veľkom nariadení. S políciou vstupujeme do sféry nekonečnej kontroly, ktorej ideálom je zachytiť v spoločenskom telese jeho najzákladnejšie zrnko a najpominuteľnejší jav: "Služba policajných úradníkov a dôstojníkov patrí k najdôležitejším, zameriava sa na predmety, ktoré sú v istom zmysle neurčité a dajú sa spozorovať iba po dostatočne podrobnej skúške": to nekonečné malé politickej moci. Vykonávanie tejto moci vyžaduje vytvoriť nástroj na sústavné, vyčerpávajúce, všadeprítomné dozeranie, ktoré môže všetko urobiť viditeľným a pritom ostať neviditeľné. Musí to byť akýsi pohľad bez tváre, ktorý celé spoločenské teleso premieňa na pole svojho vnímania: na všetkých stranách tisícky očí, pohyblivá a vždy bdelá zahrnuje 48 komisárov, 20 inšpektorov, ďalej pravidelne platených "pozorovateľov", denne vyplácaných špicľov, ďalej udavačov hodnotených podľa úloh a napokon prostitútky. A výsledky tohto ustavičného pozorovania treba zhrnúť do mnohých správ a záznamov, v 18. storočí sa obrovský policajný text usiluje pomocou komplexnej dokumentárnej organizácie zachytiť celú spoločnosť. A na rozdiel od právnych alebo administratívnych spisov, ktoré sa tiež registrujú, registrujú sa tu správania, postoje, schopnosti, podozrenia, je to permanentné zachytávanie správania indivíduí. s. 215 Treba poznamenať, že hoci je táto policajná kontrola úplne "v rukách kráľa", nefunguje jednosmerne. V skutočnosti je to systém s dvoma vstupmi: jeho úlohou je mimo súdnictva odpovedať na bezprostredné prejavy kráľovej vôle, je však schopná odpovedať aj na žiadosti prichádzajúce zdola, povestné kráľovské zatykače, ktoré boli dlho symbolom kráľovskej svojvôle a politicky diskreditovali praktiky pri zadržiavaní osôb, boli v skutočnosti v drvivej väčšine vydané na žiadosť rodín, majstrov, miestnych notáblov, susedov a farárov, a ich úlohou bolo internovaním sankcionovať "infradelikvenciu", ako robenie neporiadku, poburovanie, neposlušnosť a zlé správanie, teda to, čo Ledoux nazýval "prečinmi z nedostatku dozoru" a čo chcel v architektonicky dokonalom meste vykoreniť. Skrátka, polícia 18. Storočia k svojej úlohe pomáhať justícii pri prenasledovaní zločincov a byť nástrojom politickej kontroly sprisahaní, opozičných hnutí a revolt pridáva disciplinárnu funkciu. Je to zložitá funkcia, pretože s absolútnou mocou panovníka spája najdrobnejšie mocenské inštancie rozptýlené v spoločnosti a pretože medzi týmito uzavretými disciplinárnymi inštitúciami rozličného charakteru (dielne, armáda, školy) rozprestiera sprostredkujúca sieť, ktorá pôsobí tam, kde nemôžu zasahovať, a disciplinuje nedisciplinárne priestory, ale ktorá tieto priestory aj pokrýva, navzájom spája a zabezpečuje svojou ozbrojenou silou: je to interdisciplína a metadisciplína. "Prostredníctvom múdrej polície suverén navyká ľud na poriadok a poslušnosť." V 18. storočí je organizácia policajného aparátu zárukou zovšeobecnenia disciplín, ktoré zasahujú celý štát. chápeme, prečo polícia, ktorá bola celkom zjavne spätá s tým, čo v kráľovskej moci prekračovalo vykonávanie právnych noriem, mohla napriek tomu s minimálnymi úpravami prežiť prestavbu právneho systému, a prečo mu aj naďalej čoraz dôraznejšie vnucovala svoju nadradenosť, v čom pokračuje dodnes. Nepochybne preto, lebo je jeho svetským ramenom, ale aj preto, lebo svojím rozsahom a svojimi mechanizmami oveľa lepšie ako justícia tvorí celok so spoločnosťou disciplinárneho typu. Bolo by však nesprávne predpokladať, že štátny aparát sa raz a navždy zmocnil disciplinárnych funkcií a absorboval ich. s. 216 "Disciplína" sa nemôže stotožniť ani s inštitúciou, ani s aparátom. Je to typ moci, modalita jej vykonávania, ktorá obsahuje celý komplex nástrojov, techník, postupov, aplikačných úrovní a cieľov, je to "fyzika" alebo "anatómia" moci, je to technológia. Môžu si ju prisvojiť "špecializované" inštitúcie (väzenia alebo nápravné ústavy 19. storočia) alebo inštitúcie, ktoré ju budú používať ako základný nástroj na dosiahnutie určitého cieľa (výchovné zariadenia, nemocnice) alebo už predtým existujúce inštancie, ktoré v nej nájdu prostriedok na posilňovanie alebo reorganizovanie svojich vnútorných mocenských mechanizmov (raz by bolo potrebné ukázať, ako sa vzťahy v rodinách, predovšetkým vzťahy v bunke rodičia-deti, "disciplinovali", pričom od klasického obdobia preberali vonkajšie, školské, vojenské, neskôr lekárske, psychiatrické a psychologické schémy, čo urobilo z rodiny privilegované miesto na objavovanie sa disciplinárnej otázky normálneho a nenormálneho) alebo aparáty, ktoré urobili z disciplíny princíp svojho vnútorného fungovania (disciplinovanie administratívneho aparátu od napoleonského obdobia) alebo napokon štátne aparáty, ktorých hlavnou, aj keď nie jedinou funkciou je udržiavať vládu disciplíny v celej spoločnosti (polícia). Vcelku sa dá teda povedať, že disciplinárna spoločnosť sa utvára v pohybe, ktorý ide od uzavretých disciplín typu sociálnej "karantény" po ten neobmedzene rozširovateľný mechanizmus, akým je "panoptizmus". To neznamená, že by disciplinárna modalita moci nahradila všetky ostatné, infiltrovala sa do nich, čím ich niekedy vyradila, ale inokedy im slúžila ako prostredník, spájala ich navzájom, predlžovala ich a predovšetkým im umožňovala, aby mocenské účinky priviedli až k najdrobnejším a najvzdialenejším prvkom. Disciplinárna funkcia zabezpečuje infinitezimálnu distribúciu mocenských vzťahov. Niekoľko rokov po Benthamovi vystavil Julius rodný list tejto spoločnosti. O panoptickom princípe povedal, že to zďaleka nie je len architektonická vynaliezavosť: je to udalosť "v dejinách ľudského ducha". s. 217 Zdanlivo je to iba riešenie istého technického problému, ale prostredníctvom tohto riešenia sa črtá istý typ spoločnosti. Antika bola civilizáciou predstavenia. "Sprístupniť množstvu ľudí, aby si mohli prezrieť malý počet predmetov": tomuto problému zodpovedala architektúra chrámov, divadiel a cirkusov. Spolu s predstavením prevládal verejný život, intenzívnosť sviatkov a zmyslová blízkosť. V rituáloch, kde tiekla krv, obnovovala spoločnosť svoju silu a na okamih sa z nej stávalo jediné veľké telo. Moderná doba stavia opačný problém: "Malému počtu ľudí alebo dokonca len jedinému človeku poskytnúť okamžitý pohľad na množstvo". V spoločnosti, kde základnými prvkami už nie sú spoločenstvo a verejný život, ale na jednej strane súkromné indivíduá a na druhej strane štát, sa môžu vzťahy usporiadať iba v opačnej forme, ako je predstavenie: "Iba modernej dobe s jej čoraz väčším vplyvom štátu, ktorý zo dňa na deň hlbšie zasahuje do všetkých podrobností a vzťahov spoločenského života, ostalo vyhradené, aby to všetko zvyšovala a čoraz viac zabezpečovala. Na dosiahnutie tohto veľkého cieľa využíva pritom budovanie a rozmiestňovanie stavieb určených na súčasné dozeranie na veľmi veľké množstvo ľudí". To, čo Bentham opísal ako technický program, pochopil Julius ako zavŕšený historický proces. Naša spoločnosť nie je spoločnosťou predstavenia, ale dozerania, za povrchom obrazov sa hĺbke obsadzujú telá, za veľkou abstrakciou výmeny sa odohráva dôkladná a konkrétna drezúra užitočných síl, komunikačné obvody sú oporné body hromadenia a centralizácie vedenia, hra znakov definuje zakotvenia moci, krásnu totalitu indivídua náš spoločenský poriadok nemrzačí, nepotláča, nenarúša, indivíduum sa v nej skôr starostlivo fabrikuje podľa celej jednej taktiky síl a tiel. Sme oveľa menej Grékmi, ako sa nazdávame. Nie sme ani na stupienkoch, ani na scéne, ale v panoptickom stroji, obkľúčení mocenskými účinkami, ktoré sami reprodukujeme, lebo sme jeho kolieskami. Hádam odtiaľ pramení význam, aký v historickej mytológii nadobudla postava Napoleona: je v bode, kde sa monarchické a rituálne uplatňovanie suverenity spája s hierarchickým a sústavným uplatňovaním neobmedzenej disciplíny. Je tým, kto jediným pohľadom všetko prekračuje, ktorému však nikdy neunikne ani najmenší detail: "Môžete sa ubezpečiť, že nijaká časť cisárstva nie je bez dozoru, že nijaký zločin, nijaký priestupok, nijaký podvod neunikne stíhaniu, že oko génia, ktorý je schopný všetko osvetliť, obsiahne celok tohto obrovského stroja, pričom mu neujde ani najmenšia podrobnosť." s. 218 V okamihu svojho zrodu nadobúda disciplinárna spoločnosť s cisárom ešte starý vzhľad divadelnej moci. Panovník, ktorý je uzurpátorom starého trónu a zároveň organizátorom nového štátu, hrnul v symbolickej a poslednej podobe dlhý proces, kde sa honosnosť suverenity a nevyhnutne spektakulárne prejavy moci postupne vytrácali v každodennom vykonávaní dozoru, v panoptizme, kde bdelosť navzájom sa križujúcich pohľadov urobí zbytočným orla i slnko. * Utváranie disciplinárnej spoločnosti odkazuje na isté rozsiahle historické procesy, v ktorých si táto spoločnosť nachádza miesto. Sú to ekonomické, právno-politické a napokon aj vedecké procesy. 1. Globálne sa dá povedať, že disciplíny sú techniky n usporadúvanie ľudských multiplicít. Pravdaže, na tom nie je nič výnimočné, ba ani charakteristické: každý mocenský systém má ten istý problém. Osobitosťou disciplín je však to, že sa vzhľadom na multiplicity usilujú definovať mocenskú taktiku, ktorá zodpovedá trom kritériám: pôsobenie moci má byť čo najmenej nákladné (ekonomicky sa to dá dosiahnuť nízkymi výdavkami na ňu, politicky - diskrétnosťou, nenápadným prejavom, relatívnou neviditeľnosťou, úsilím vyvolávať čo najmenší odpor), účinky tejto sociálnej moci majú byť čo najintenzívnejšie a najďalekosiahlejšie bez toho, aby zlyhávali a niečo vynechali, napokon treba tento "ekonomický" rast moci prepojiť s účinnosťou aparátov, vnútri ktorých pôsobí (či už sú to pedagogické, vojenské, priemyselné alebo lekárske). Slovom, ide o súčasné zvyšovanie poslušnosti i užitočnosti všetkých prvkov systému. Tento trojitý cieľ disciplín zodpovedá istej dobre známej historickej situácii. Na jednej strane ju tvorí veľký demografický rast v 18. storočí: zvyšovanie počtu neusadeného obyvateľstva (jedným z prvých cieľov disciplíny je usadiť, je to postup na potláčanie nomádizmu), kvantitatívna zmena skupín, ktoré treba kontrolovať a ovládať (od začiatku 17. storočia až po predvečer Francúzskej revolúcie sa znásobil počet žiakov a nepochybne aj počet nemocničných pacientov, na konci 18. storočia mala armáda v čase mieru viac ako 200000 mužov. s. 219 Druhým aspektom tejto situácie je vzrast výrobného aparátu, ktorý sa stával rozsiahlejším, zložitejším a drahším, čo si vyžadovalo zvyšovať jeho rentabilitu. Vývoj disciplinárnych postupov zodpovedá obidvom týmto procesom alebo skôr potrebe ich vzájomného prispôsobenia. Túto úlohu nemohli splniť ani prežívajúce formy feudálnej moci, ani administratívne štruktúry monarchie, ani miestne mechanizmy kontroly a ani nestabilné prepletenie všetkých foriem, štruktúr a mechanizmov: na to bola ich sieť príliš medzerovitá a nepravidelná, ich pričasto konfliktné fungovanie a predovšetkým charakter moci, ktorú uplatňovali, "pridrahý". Pridrahý vo viacerých významoch: pretože štátnu pokladňu priamo stál veľa, pretože systém predajných úradov prenájom na obyvateľstvo doliehal ťažko, hoci nepriamo, pretože odpor, na ktorý narážal, ho nútil ustavične sa posilňovať, pretože podstatou jeho postupu bolo odoberanie (odoberanie peňazí alebo výrobkov vo forme kráľovských, vrchnostenských alebo cirkevných poplatkov, odoberanie ľudí alebo času vo forme robôt alebo odvodov, zatváranie alebo vyháňanie tulákov). Vývin disciplín charakterizuje objavenie sa základných mocenských techník, ktoré patria do celkom inej ekonómie: sú to mocenské mechanizmy, ktoré namiesto odoberania prispievajú z vnútra k produktívnej účinnosti týchto aparátov a užitočnosti jej produktov. Starý princíp "odoberanie-násilie", ktorý riadil ekonómiu moci, nahrádzajú disciplíny princípom "miernosť-produkcia-zisk". Disciplíny treba chápať ako techniky, ktoré pomocou tohto princípu dávajú do súladu multiplicitu ľudí a rozmnožovanie výrobných aparátov (čím treba chápať nielen "výrobu" vo vlastnom zmysle slova, ale aj produkciu vedenia a schopností v škole, produkciu zdravia v nemocniciach a produkciu ničivej sily v armáde). Vo svojej úlohe prispôsobovať musí disciplína riešiť niekoľko problémov, pre ktoré stará ekonómia moci nebola dostatočne vyzbrojená. Disciplína môže zmenšiť ťažkosti, ktoré prináša fenomén masy: redukovať v multiplicite to, čo ju robí oveľa menej ovládateľnou ako jednotu, redukovať to, čo bráni využívať každý jej prvok a ich súčet, redukovať všetko, čo v nej znemožňuje využívať výhody veľkého počtu, preto disciplína fixuje, znehybňuje alebo usmerňuj pohyby, rozkladá zlúčeniny, odstraňuje kompaktné zoskupenia putujúce po neurčitých cestách, vytvára prepočítané rozdelenia. s. 220 Musí tiež zvládnuť všetky sily, ktoré sa objavujú pri utváraní organizovanej multiplicity, musí neutralizovať účinky, ktoré smerujú proti moci, čo tam chce vládnuť: nepokoje, revolty, spontánne organizácie, spojenectvá - všetko, čo môže závisieť od horizontálnych prepojení. Stade pramení skutočnosť, že disciplíny používajú procedúry prehradzovania a vertikality, že medzi rozličnými prvkami jednej roviny stavajú čo možno najnepriepustnejšie priehrady, že určujú zovretú hierarchickú sieť, skrátka, že proti vnútornej nepriateľskej sile multiplicity stavajú pyramidálny, nepretržitý a individualizujúci postup. Takisto musia podnecovať rast užitočnosti každého jedného prvku multiplicity, no prostriedkami, ktoré sú rýchlejšie a menej nákladné, t. j. využívaním samej multiplicity ako nástroja tohto rastu: preto sa na získanie maxima času a síl z tiel uplatňujú komplexné metódy využívania času, kolektívneho výcviku, cvičení, globálneho a zároveň detailného dozerania. Navyše je potrebné, aby disciplíny zvyšovali užitočnosť vlastnú multiplicitám a aby každú z nich urobili užitočnejšou, ako je jednoduchá suma prvkov: disciplíny zavádzajú na zvýšenie užitočnosti množstva taktiky rozdeľovania, vzájomného prispôsobovania tiel, gest a rytmov, taktiky diferencovania schopností, ich vzájomnej koordinácie vzhľadom na aparáty a úlohy. Napokon disciplína nemá rozvinúť mocenské vzťahy nad multiplicitou, ale v jej vlastnom tkanive, a to spôsobom, ktorý je čo možno najdiskrétnejší, najlepšie skĺbený s jej ostatnými funkciami i najmenej nákladný: tomu zodpovedajú mocenské nástroje, ktoré sú anonymné a koextenzívne s multiplicitou nimi riadenou, nástroje ako hierarchické dozeranie, nepretržité zaznamenávanie, sústavné posudzovanie a klasifikovanie. Súhrnne povedané, moc, ktorá sa prejavuje leskom tých, čo ju vykonávajú, treba nahradiť mocou, ktorá svojím pôsobením potajme objektivuje ľudí, treba vytvoriť vedenie o nich a nie rozvíjať honosné znaky suverenity. Slovom disciplíny sú súborom drobných technických vynálezov, ktoré umožnili zväčšiť užitočnú veľkosť multiplicít a zároveň znížiť nevýhody moci, ktorá ich musí riadiť, aby sa stali užitočnými. Multiplicita, či už je to dielňa, alebo národ, armáda, alebo škola, dosiahne prah disciplíny vtedy, keď sa pomer medzi užitočnou veľkosťou a mocenským vkladom stane výhodný. s. 221 Ak sa ekonomický vzostup Západu začal procesmi, čo umožnili akumuláciu kapitálu, hádam sa dá povedať, že metódy riadenia akumulácie ľudí umožnili politický vzostup v porovnaní s tradičnými, rituálnymi a násilnými formami, ktoré čoskoro upadli do zabudnutia a prepustili miesto celej jednej jemnej a prepočítanej technológii podrobovania (franc. assujettissement). Skutočne, tieto dva procesy, akumulácia ľudí a akumulácia kapitálu, sa nedajú oddeliť, problém akumulácie ľudí by sa nedal riešiť bez rastu výrobných nástrojov, ktoré týchto ľudí mohli udržiavať a využívať, na druhej strane techniky robia kumulatívne množstvá ľudí užitočnými, zrýchľujú pohyb akumulácie kapitálu. Na trochu nižšej úrovni všeobecnosti technologické zmeny výrobných nástrojov, deľby práce a vypracúvanie disciplinárnych postupov udržiavali medzi sebou veľmi tesné vzťahy. Každý z týchto dvoch procesov umožnil ten druhý a urobil ho nevyhnutným, každý tomu druhému slúžil ako vzor. Disciplinárna pyramída vytvorila malú mocenskú bunku, vnútri ktorej účinne vládli oddeľovanie, koordinácia a kontrola úloh, a analytické rozčlenenia času, gest, síl a tiel vytvorilo operatívnu schému, ktorá sa zo skupín podriadených ľudí poľahky dala preniesť na výrobné mechanizmy, príkladom tohto modelovania deľby práce podľa vzoru mocenských schém bolo masívne prenášanie vojenských metód na priemyselnú organizáciu. Technická analýza výrobného procesu, jeho "strojový" rozklad sa však spätne premietali na výrobné sily, ktoré ho mali zabezpečovať: výsledkom tohto prenášania je vytvorenie disciplinárnych mechanizmov, kde sa jednotlivé sily skladajú a tým zväčšujú. Môžeme povedať, že disciplína je jednotný technický postup, ktorým sa telesná sila s minimálnymi Nákladmi redukuje ako "politická" sila a maximalizuje ako užitočná sila. Rast kapitalistickej ekonomiky si vyžiadal špecifickú modalitu disciplinárnej moci, ktorej všeobecné formuly, ktorej postupy podriaďovania síl a tiel, slovom, ktorej "politická anatómia" sa môže uplatniť vo veľmi rozličných politických režimoch, aparátoch a inštitúciách. 2. Panoptická modalita moci na tej elementárnej, technickej a skromne fyzickej úrovni, kde je umiestnená, nezávisí bezprostredne od veľkých právno-politických štruktúr spoločnosti a nie je ani ich priamym predĺžením. s. 222 A predsa nie je od nich úplne nezávislá. Z historického hľadiska sa proces, ktorým sa v priebehu 18. storočia buržoázia stala politicky vládnucou triedou, maskoval zriaďovaním explicitného, kodifikovaného a formálne egalitárskeho právneho rámca a organizovaním režimu parlamentárneho a reprezentatívneho typu. Druhou, temnou stránkou týchto procesov bol však vývin a šírenie disciplinárnych dispozitívov. V pozadí všeobecnej právnej formy, ktorá principiálne zaručovala rovnoprávnosť, stáli tieto drobné, každodenné a fyzické mechanizmy, všetky tieto zásadne nerovnoprávne a asymetrické systémy mikromoci - disciplíny. A hoci reprezentatívny režim formálne umožňoval, aby vôľa všetkých - priamo alebo nepriamo, s prostredníkmi alebo bez nich - bola základnou inštanciou suverenity, disciplíny v základe poskytujú záruku na podriadenie síl a tiel. Reálne a telesné disciplíny boli bázou formálnych a právnych slobôd. Na zmluvu sa dalo pozerať ako na ideálny základ práva a politickej moci, panoptizmus však bol všeobecne rozšírený technický postup donucovania. Ustavične pracoval v hĺbkach právnych štruktúr spoločnosti, aby na rozdiel od jej formálnych rámcov umožnil fungovanie skutočných mechanizmov moci. "Osvietenstvo", ktoré objavilo slobody, vynašlo aj disciplíny. Disciplíny sú zdanlivo iba nejakým infra-právom. Zdá sa, že predlžujú všeobecné formy definované právom na infinitenzimálnu úroveň jedinečných existencií, alebo sa javia ako spôsoby učenia, ktoré umožňujú indivíduám integrovať sa do všeobecných požiadaviek. Akoby na stupnici posúvali jeden a ten istý typ práva, čím sa stáva dôkladnejším a nepochybne aj zhovievavejším. V disciplínach však treba vidieť skôr istý druh proti-práva. Ich úlohou je práve zaviesť neprekročiteľné asymetrie a vylúčiť reciprocity. To je predovšetkým dané tým, že disciplína vytvára medzi indivíduami "súkromný" zväzok, ktorý je donucujúcim vzťahom, úplne odlišným od zmluvnej povinnosti. Prijatie disciplíny sa síce môže odohrať ako podpis zmluvy, no spôsob vnútenia disciplíny, fungovanie jej mechanizmov, nereverzibilné podriadenie jedných druhým, mocenská prevaha, ktorá je vždy na jednej strane, nerovnaké postavenie rozličných "partnerov" vzhľadom na spoločné pravidlá - všetko stavia disciplinárny zväzok proti zmluvnému a umožňuje systematicky skresľovať zmluvný zväzok od chvíle, keď obsahuje nejaký disciplinárny mechanizmus. s. 223 Vieme napríklad, koľko reálnych postupov odchyľuje právnu ilúziu o pracovnej zmluve: továrenská disciplína nie je najbezvýznamnejšou z nich. Navyše, zatiaľ čo právne systémy kvalifikujú právny subjekt podľa všeobecných noriem, disciplíny charakterizujú, klasifikujú, špecializujú, rozdeľujú pozdĺž stupnice, rozkladajú okolo normy, hierarchizujú indivíduá v ich vzájomných vzťahoch a v prípade potreby diskvalifikujú. V každom prípade v priestore a čase, čo majú na vykonávanie kontroly a rozvinutie asymetrie svojej moci, dosahujú také suspendovanie práva, ktoré síce nikdy nie je úplné, ale ani nikdy celkom nemizne. Nech je disciplína akokoľvek regulárna a inštitucionalizovaná, svojím mechanizmom je to "proti-právo". A ak sa zdá, že všeobecná jurisdikcia v modernej spoločnosti ohraničuje vykonávanie moci, všetkým prenikajúci panoptizmus v nej v protiklade k právu dáva do chodu obrovskú a zároveň drobnú mašinériu, ktorá podporuje, zosilňuje, znásobuje asymetriu moci a rozkladá hranice, ktoré jej boli určené. Nepatrné disciplíny, každodenné panoptizmy môžu byť síce pod tou hladinou, kde sa objavujú veľké aparáty a veľké politické boje, no v genealógii modernej spoločnosti boli spolu s triednou nadvládou, ktorá nimi preniká, politickou protiváhou právnych noriem rozdeľovania moci. Nepochybne odtiaľ pramení význam, ktorý sa tak dávno pripisuje drobným postupom disciplíny, týmto jej malým ľstivým vynálezom, ako aj vedeniu, ktoré jej dalo prijateľnú tvár, odtiaľ pramení obava, že by nebolo dobré zbaviť sa jej bez náhrady, stade pramení tvrdenie, že je samým základom spoločnosti a jej rovnováhy, hoci v skutočnosti je radom mechanizmov na definitívne a všeobecné narušenie rovnováhy mocenských vzťahov, odtiaľ pramení tvrdošijné úsilie vydávať ju za skromnú, ale konkrétnu formu každej morálky, hoci v skutočnosti je to zväzok fyzikálno-politických techník. Vráťme sa však k problému zákonného trestania. Väzenie s celou jeho nápravnou technológiou treba premiestniť tam, kde sa kodifikovaná trestná moc mení na disciplinárnu dozerajúcu moc, kde sa všeobecné trestania podľa zákonov začínajú selektívne uplatňovať na určité a vždy rovnaké indivíduá, kde sa rekvalifikácia právneho subjektu prostredníctvom trestu stáva užitočnou drezúrou kriminálnika, kde sa právo obracia vo svoj opak a prechádza mimo seba a kde sa proti-právo stáva skutočným a inštitucionalizovaným obsahom právnych foriem. Moc trestať teda nezovšeobecňuje univerzálne vedomie zákona u každého z právnych subjektov, zovšeobecňuje zákonný rozsah neobmedzene sa zužujúcej siete panoptických postupov. s. 224 3. Mnohé z týchto postupov, ak ich berieme jeden po druhom, majú za sebou dlhú históriu. Ich novosť je však v tom, že v 18. storočí, keď sa skladali a zovšeobecňovali, dosiahli úroveň, na ktorej sa formovanie vedenia a zväčšovanie moci navzájom pravidelne podporovali. Disciplíny prekročili teda prah "technológie". Najskôr to bola nemocnica, potom škola, ešte neskôr dielňa, nestačí keď povieme, že disciplíny ich jednoducho "dali do poriadku" - vďaka disciplínam sa stali takými aparátmi, že každý mechanizmus objektivizácie v nich pôsobil ako nástroj podrobovania a každý vzrast moci tam umožnil nové poznanie. Na základe tejto väzby, vlastnej technologickým systémom, mohla v disciplinárnom živle vzniknúť klinická medicína, psychiatri, psychológia dieťaťa, pedagogická psychológia, racionalizácia práce. Je to teda dvojaký proces: epistemologické odblokovanie na základe zjemnenia mocenských vzťahov, znásobenie účinkov moci vďaka formovaniu a kumulovaniu nových poznatkov. Rozšírenie disciplinárnych metód patrí do širokého historického procesu: približne v tom istom čase sa rozvíjajú viaceré ďalšie technológie - agronomické, priemyselné a ekonomické. Treba však uznať, že popri banskom priemysle, rodiacej sa chémii, metódach štátneho finančníctva, popri vysokých peciach a parných strojoch sa panoptizmu dostalo iba málo slávy. Chápali to iba ako malú bizarnú utópiu, ako zlomyseľný sen - tak trochu akoby Bentham bol Fourierom policajnej spoločnosti, kde Falanstéra bude vyzerať ako Panoptikon. A predsa je to abstraktná forma veľmi reálnej technológie, technológie indivíduí. Že ju veľmi nechválili, to má viaceré dôvody, najzrejmejší je, že diskurz, ktorý podnietila, iba zriedkavo - s výnimkou akademických klasifikácií - dosahoval status vedy, najreálnejším dôvodom je však nepochybne to, že moc, ktorú dáva do chodu a ktorej zväčšovanie umožňuje, je priama a fyzická moc, akou ľudia na seba navzájom pôsobia. Neslávny záver má svoj začiatok, ku ktorému sa nikto nechce priznať. Bolo by však nesprávne, keby sme disciplinárne postupy porovnávali s vynálezmi ako parný stroj alebo Amiciho mikroskop. s. 225 Tieto postupy znamenajú oveľa menej, istým spôsobom však znamenajú oveľa viac. Keby sme im mali nájsť historický ekvivalent alebo aspoň porovnávací bod, bola by ním skôr "inkvizičná" technika. 18. storočie vynašlo techniky skúšky a disciplíny asi tak, ako stredovek vynašiel súdne vyšetrovanie, ale úplne odlišnými cestami. Procedúra vyšetrovania, táto stará fiškálna a administratívna technika, sa rozvinula predovšetkým s reorganizáciou cirkvi a vzrastom kniežacích štátov v 12. a 13. storočí. Vtedy široko prenikala do judikatúry najskôr cirkevných tribunálov a potom aj svetských súdnych dvorov. Vyšetrovanie ako autoritatívne hľadanie pevnej a overenej pravdy sa takto postavilo proti predchádzajúcim procedúram prísahy, ordálií, súboja pred súdom, božieho súdu alebo zmierenia medzi stránkami. Vyšetrovaním si suverénna moc nárokovala zistiť pravdu pomocou istých predpísaných techník. Aj keď je vyšetrovanie od tejto chvíle (a až dodnes) pevnou súčasťou západnej justície, netreba zabúdať ani na jeho politický pôvod, na jeho zväzok s rodiacim sa štátom a monarchickou suverenitou, ani na jeho neskorší rozmach a jeho úlohu pri utváraní vedenia. Vyšetrovanie bolo naozaj rudimentárnym, no bezpochyby základným prvkom pri vzniku empirických vied, bolo právno-politickou matricou experimentálneho vedenia, ktoré, ako vieme, sa na konci stredoveku veľmi rýchlo odblokovalo. Možno je pravda, že v Grécku sa matematika zrodila z techník merania, v každom prípade sa prírodné vedy na konci stredoveku zrodili čiastočne z vyšetrovateľskej praxe. Veľké empirické poznanie, ktoré veci tohto sveta zachytáva a prepisuje ich do usporiadania neohraničeného diskurzu, čo konštatuje, opisuje a určuje "fakty" (a to v tej istej chvíli, keď sa západný svet začína ekonomicky a politicky zmocňovať toho istého sveta, má svoj operačný model bezpochyby v inkvizícii - v tomto obrovskom vynáleze, ktorý naša prejemnenosť postavila do zabudnutia. Nuž a tým, čím bolo toto politicko-právne, administratívne a kriminálne, cirkevné a svetské vyšetrovanie pre vedy o prírode, tým bola disciplinárna analýza pre vedy o človeku. Tieto vedy, v ktorých sa naša "humanita" už viac ako jedno storočie kochá, našli svoju technickú matricu v puntičkárskej a zlomyseľnej dôkladnosti disciplín a ich skúmaní. Pre psychológiu, psychiatriu, pedagogiku a kriminológiu a mnohé ďalšie zvláštne poznatky sú disciplíny azda tým, čím bola moc vyšetrovania pre pokojné vedenie o zvieratách, rastlinách a zemi. s. 226 Iná moc, iné vedenie. Na prahu klasického obdobia sa Bacon, človek zákona a štátu, pokúsil vypracovať metodológiu skúmania pre empirické vedy. Ktorý veľký dozorca vypracuje metodológiu skúšky pre humanitné vedy? Ibaže by práve to nebolo možné veď zatiaľ čo sa vyšetrovanie pri premene na techniku empirických vied odpútavalo od inkvizičnej procedúry, kde bolo historicky zakorenené, skúška zasa ostávala veľmi blízko disciplinárnej moci, čo ju vytvorila. Ešte vždy je vnútorným prvkom disciplín. Zaiste, budí dojem, že včlenením do vied, ako je psychiatria a psychológia, prešla špekulatívnou očistou. Vyzerá to naozaj tak, že vo forme trestov, rozhovorov, dotazníkov a konzultácií koriguje disciplinárne mechanizmy: úlohou školskej psychológie je korigovať prísnosť školy, úlohou lekárskeho alebo psychiatrického rozhovoru je zasa korigovať účinky pracovnej disciplíny. Nech nás to však nemýli. Tieto techniky iba odkazujú indivíduá od jednej disciplinárnej inštancie k druhej a v koncentrovanej alebo formalizovanej forme reprodukujú schému moc-vedenie, ktorá je vlastná každej disciplíne. Veľké vyšetrovanie, ktoré zrodilo prírodné vedy, sa odtrhlo od svojho politicko-právneho modelu, naproti tomu skúška je stále v zajatí disciplinárnej technológie. Keď v stredoveku vyšetrovanie vytlačilo starú obžalovaciu justíciu, bolo to v procese, ktorý prichádzal zhora, no disciplinárna technika prenikla do trestného práva, ktoré je vo svojom princípe ešte vždy inkvizičné, potajme a akoby zdola. Všetky veľké pohyby, ktoré charakterizujú moderné trestné právo - problematizovanie páchateľa, stojaceho za zločinom, starostlivosť, aby trestanie bolo nápravou, terapiou, normalizáciou, rozdelenie rozsudku medzi viaceré inštancie, ktoré majú indivíduum merať, hodnotiť, diagnostikovať, liečiť a pretvárať - to všetko prezrádza, že disciplinárna skúška preniká do právnej inkvizície. Tým, čo sa odteraz vnucuje trestnému právu ako jeho aplikácia, ako jeho "užitočný" predmet, už nebude telo vinníka postavené proti telu kráľa, nebude ním ani právny subjekt ideálnej zmluvy, ale disciplinárne indivíduum. s. 227 Za Starého režimu bolo hraničným prípadom trestného práva nekonečné štvrtenie tela kráľovraha: manifestácia najsilnejšej moci nad najzločinnejším telom, ktorého úplne zničenie jasne ukáže pravdu o zločine. Ideálnym prípadom dnešného trestného práva by bola nekonečná disciplína: výsluch, ktorý by nemal konca, vyšetrovanie, ktoré by sa bezhranične predlžovalo v dôkladných a čoraz analytickejších pozorovaniach, rozsudok, ktorým by sa otváral nový, nikdy neuzavretý spis, vypočítaná miernosť trestu, do ktorého by sa vplietala tvrdošijná zvedavosť skúšania, procedúra, ktorá by bola permanentným meraním odchýlky od nedosiahnuteľnej normy a zároveň asymptotickým pohybom, ktorý nekonečne nútil približovať sa k nej. Mučenie bolo logickým zavŕšením procedúry, ktorú riadila inkvizícia. "Ponechanie na pozorovanie" prirodzeným spôsobom predlžuje justíciu, ktorú ovládli disciplinárne metódy a procedúra skúšania. Môžeme sa čudovať, že sa celulárne väzenie so svojou rozčlenenou chronológiou, povinnou prácou, inštanciami dozoru a zaznamenávania, so svojimi majstrami normality, ktorí predlžujú a násobia funkcie sudcu, stalo moderným nástrojom trestného práva? Môžeme sa čudovať, že sa väzenie podobá továrňam, školám a kasárňam, ktoré sa zasa podobajú väzeniu? s. 232 IV. Väzenie 1. Kompletné a strohé inštitúcie Niekedy sa hovorí, že väzenie sa zrodilo s novými zákonníkmi, v skutočnosti je však starší. Forma väzenia predchádzala jeho systematickému používaniu v trestných zákonoch. Vytvorila sa mimo súdneho aparátu, keď sa v celom spoločenskom telese vypracovali procedúry na to, ako rozdeľovať indivíduá, ako ich zadeľovať v priestore a klasifikovať, ako z nich vyťažiť maximum času a síl, ako vycvičiť ich telá, ako kódovať celé ich správanie, ako ich ustavične udržiavať vo viditeľnom poli, ako okolo nich vytvoriť aparát pozorovania, registrovania a hodnotenia, ako o nich vybudovať vedenie, ktoré sa zhromažďuje a centralizuje. Všeobecná forma aparatúry, ktorá presným spracúvaním tiel vytvára poslušné a užitočné indivíduá, načrtla inštitúciu väzenia ešte skôr než ju zákon definoval ako trest par excellence. Na prelome 18. a 19. storočia sa skutočne odohral prechod k penalite väzenia a bolo to niečo nové. Fakticky sa však penalita otvorila mechanizmom donucovania, ktoré boli vypracované inde. "Modely" penálneho väznenia - Gent, Gloucester, Walnut Street - nie sú ani tak inováciami alebo východiskami, ako skôr prvými viditeľnými bodmi tohto prechodu. Väzenie, táto podstatná súčasť trestnej panopie, určite znamená významný moment v histórii penálnej justície: stáva sa "ľudskou". Je to však aj dôležitý moment v histórii tých disciplinárnych mechanizmov, ktoré rozvíjala nová triedna moc: moment, keď kolonizujú súdnu inštitúciu. Na prelome storočí definuje nová legislatíva trestnú moc ako všeobecnú spoločenskú funkciu, ktorá sa vzťahuje rovnako na všetkých členov spoločnosti a v ktorej každý z nich vystupuje rovnako, z väznenia však urobila trest par excellence, čím zaviedla procedúry ovládania, charakteristické pre istý typ moci. Justícia, ktorá sa vydáva za "nestrannú", súdny aparát, ktorá chce byť "nezávislý", no prenikajú ním asymetrie disciplinárneho podrobovania - v tejto konštelácii sa zrodilo väzenie, tento "trest civilizovaných spoločností". s. 232 Chápeme, prečo sa väzenský trest stal tak skoro samozrejmým. V prvých rokoch 19. Storočia sa ešte prijímal ako čosi nové, bol však tak veľmi a tak hlboko spätý s fungovaním spoločnosti, že vytlačil do zabudnutia všetky ostatné tresty, ktoré vymysleli reformátori 18. storočia. Zdalo sa, že nemá alternatívu a nesie ho sám dejinný pohyb: "Nie náhody, nie rozmar zákonodarcu urobili z väzenia základ a takmer celú stavbu našej súčasnej penálnej stupnice: bol to pokrok ideí a zjemnenie mravov." A hoci sa v ďalších rokoch storočia atmosféra samozrejmosti zmenila, nevytratila sa. Vie sa o všetkých nevýhodách väzenia, o tom, že ak nie je neužitočné, je nebezpečné. A jednako "nevidíme", čím ho nahradiť. Je odporným riešením, bez ktorého sa nezaobíde. Táto "samozrejmosť" väzenia, od ktorej sa tak ťažko odpútavame, sa zakladá predovšetkým na jednoduchej forme "zbavenia slobody". Akoby väzenie nemohlo byť trestom par excellence v spoločnosti, kde je sloboda majetkom, ktorý patrí všetkým rovnako a ku ktorému každému púta "univerzálny a nemenný" pocit? Jej strata má teda rovnakú cenu pre každého: je to "egalitársky" trest väčšmi ako peňažná pokuta. Väzenie je v istom zmysle právne jasné. Navyše umožňuje exaktne kvantifikovať trest podľa premennej času. V priemyselných spoločnostiach dáva väzeniu jeho mzdová forma ekonomickú "samozrejmosť" a umožňuje mu vystupovať ako náhrada škôd. Odnímaním času odsúdenému sa väzenie javí ako konkretizácia myšlienky, že trestný čin okrem obete poškodil celú spoločnosť. Je tu ekonomicko-morálna samozrejmosť penality, ktorá trest vymeriava dňami, mesiacmi a rokmi, a ktorá určuje kvantitatívne ekvivalencie medzi deliktmi a trvaním. Odtiaľ pochádza častý výraz, ktorý tak dobre zodpovedá fungovaniu trestania, hoci odporuje litere trestného práva, výraz, že vo väzení "splácame dlh". Väzenie je také "prirodzené", ako je v našej spoločnosti "prirodzené" používať čas ako mieru výmen. s. 233 Samozrejmosť väzenia sa však zakladá aj na jeho predpokladanej či požadovanej úlohe byť aparátom na pretváranie indivíduí. Ako by bolo možné odmietnuť väzenie, veď internovaním, naprávaním a vštepovaním poslušnosti iba reprodukuje, aj za cenu, že trochu zvýrazňuje všetky mechanizmy, ktoré nachádzame v spoločenskom telese! Väzenie: trochu prísnejšia kasáreň, škola bez zhovievavosti, ponurá dielňa, no koniec koncov nijaký kvalitatívny rozdiel tu nie je. Vďaka tomuto dvojitému - právne-ekonomickému a technicko-disciplinárnemu - základu sa väzenie javí ako najbezprostrednejšia a najcivilizovanejšia forma trestov. A toto dvojité fungovanie mu hneď poskytlo stálosť. Jedno je skutočne jasné: väzenie spočiatku nebolo zbavením slobody, ku ktorému by sa až neskôr pripojila technická funkcia naprávať, od začiatku bolo "legálnou väzbou" s dodatočnou povinnosťou naprávať, resp. podnikom na menenie indivíduí, ktorým zbavenie slobody umožní, aby fungovali v právnom systéme. Súhrnne povedané, od začiatku 19. storočia penálne uväznenie zahrnovalo v sebe tak zbavenie slobody, ako aj technickú transformáciu indivíduí. Pripomeňme niekoľko faktov. Podľa Zákonníkov z roku 1808 a 1810 a opatrení, ktoré po nich nasledovali, uväznenie nikdy nie je jednoduchým zbavením slobody. Je alebo aspoň má byť diferencovaným a účelným mechanizmom. Diferencovaným, pretože nemá mať jednu formu pre obžalovaných i odsúdených, pre polepšiteľných i kriminálnikov: väznica pre osoby vo vyšetrovacej väzbe, polepšovňa a ústredné väzenie majú principiálne zodpovedať týmto rozdielom a zabezpečovať trestanie, ktoré je nielenže odstupňované intenzitou, ale aj diverzifikované cieľmi. Väzenie má totiž vopred určený cieľ: "Zákon, ktorý ukladá ťažšie a ľahšie tresty, nemôže pripustiť, aby sa indivíduum odsúdené na ľahší trest ocitlo zavreté v tej istej miestnosti ako ťažký zločinec,... základným cieľom zákonom uloženého trestu je nielen náprava trestného činu, ale aj polepšenie vinníka." A túto transformáciu treba požadovať od vnútorných účinkov väzby. s. 234 Väzenie-trest, väzenie-aparát: "Poriadok, ktorý vládne v trestniciach, môže významne prispieť k náprave odsúdených: výchovné nedostatky, nákaza zlými príkladmi, nečinnosť... splodili zločiny. Nuž, pokúsme sa uzavrieť všetky tieto zdroje skazenosti! Nech sa v trestniciach uplatňujú pravidlá zdravej morálky! Nech si odsúdenci, donútení k práci, ktorú nakoniec, keď zožnú jej plody, začnú mať radi, osvoja návyk, chuť a potrebu pracovať! Nech sú si navzájom príkladmi pracovitého života, ktorý sa čoskoro stane čistým životom! Onedlho sa v nich prebudí ľútosť nad vlastnou minulosťou, čo je predzvesť lásky k povinnostiam." Nápravné techniky patrili od začiatku k inštitucionálnemu základu penálneho väznenia. Treba tiež pripomenúť, že hnutie za reformáciu väzníc a kontrolu ich fungovania nie je neskorým javom. Nezdá sa, že by ho zrodilo až konštatovanie neúspechu. "Reforma" väzenia je takmer rovnako stará ako samo väzenie . väzenie od začiatku sprevádzal rad sprievodných mechanizmov, ktoré ho mali naprávať, no boli v celej jeho histórii natoľko späté s jeho existenciou, že ich treba pokladať za súčasť jeho fungovania. Čoskoro sa objavila táravá technológia väzenia. Prieskumy: Chaptalov už roku 1801 (keď išlo o zistenie, čo by sa dalo použiť pri zavádzaní väzenského aparátu vo Francúzsku), Decazov z roku 1819, Vilermého kniha publikovaná roku 1820, Martignacova správa o centrálnych väzniciach z roku 1839, prieskumy, ktoré v Spojených štátoch robil roku 1831 Beaumont a de Tocqueville, a roku 1835 Demetz a Blouet, dotazník, ktorým sa Montalivert obrátil na riaditeľov centrálnych väzníc a generálne rady, keď sa rozprúdila diskusia o izolovaní väzňov. s. 235 Vznikli spoločnosti na kontrolu a zlepšenie fungovania väzníc: roku 1818 veľmi oficiálny Société pour l'amélioration des prisons, trochu neskôr Société des prisons a rozličné filantropické spoločnosti. Boli tu nespočetné opatrenia - výnosy, smernice a zákony: začínajúc reformou, ktorú prvá Reštaurácia plánovala od septembra 1814 a nikdy sa neuskutočnila, až po zákon z roku 1844, ktorý pripravil de Tocqueville a ktorý na dlhší čas uzatvára diskusiu o zefektívnení väzenia. Boli tu programy na zabezpečenie fungovania väzenského stroja: programy zaobchádzania s väzňami, modely materiálneho vybavenia, z ktorých niektoré (napr. Danjouov, Blouetov a Harou-Romainov) ostali plánmi, druhé sa premietli do smerníc (ako obežník z 9. augusta 1841 o budovaní väzníc) a ešte ďalšie sa stali veľmi reálnymi architektúrami (ako Petite Roquette, kde vznikla prvá celulárna väznica vo Francúzsku). K tomu treba pridať publikácie, ktoré priamo či nepriamo vzišli z väzenia a vydávali ich filantropi ako Appert alebo, trochu neskôr, "špecialisti" (takto vznikali Annales de la Charité) alebo tiež bývalí väzni: Pauvre Jacques na konci Reštaurácie alebo Gazette de Sainte-Pélagie na začiatku Júlovej monarchie. Na väznicu sa netreba pozerať ako na nehybnú inštitúciu, ktorou občas otriasli reformátorské hnutia. "Teória väzenia" bola skôr trvalým návodom na používanie ako príležitostnou kritikou - bola to jedna z podmienok jeho fungovania. Väzenie vždy patrilo do aktívneho poľa, kde bolo plno projektov, rekonštrukcií, experimentov, teoretických diskurzov, svedectiev a prieskumov. Okolo väzenskej inštitúcie vládla roztáraná horlivosť. Bolo väzenie temnou a opustenou oblasťou? Nedokazuje opak sama skutočnosť, že už takmer dve storočia sa o ňom ustavične hovorí? Keď sa väzenie stalo legálnym trestom, zaťažilo starú právno-politickú otázku práva trestať všetkými problémami, všetkými nepokojmi, ktoré krúžia okolo technológií naprávania indivíduí.