Dmitrij Orlov: Najlepšie spôsoby zvládania sociálneho kolapsu

Nasledujúca reč bola prednesená Dmitrijom Orlovom 13. februára 2009 v Cowellovom divadle v San Franciscu, pred publikom 550 ľudí. Audio a video budú k dispozícii na webovej stránke Long Now Foundation.Dobrý večer, dámy a páni.

Vďaka že ste sa ukázali. Je určite príjemné precestovať naprieč celým severoamerickým kontinentom a mať pár ľudí čo sa na vás prídu pozrieť, aj keď dôvod nie je práve šťastný. Ste tu, aby ste si ma vypočuli hovoriť o sociálnom kolapse a rôznych spôsoboch, ako sa môžeme vyhnúť tomu, aby sme situáciu zbabrali ešte viac, popri všetkom ostatnom čo ide mizerne. Viem, že od vás žiadam veľa, veď prečo by ste namiesto toho nešli radšej jesť, piť a veseliť sa? No, snáď na to zostane čas aj po mojej reči.

Chcel by som poďakovať Long Now Fundation za pozvanie,  cítim sa veľmi poctený byť na rovnakom mieste ako mnohí vážni profíci ako je Michael Pollan, ktorý tu bude v máji alebo niektorí z predchádzajúcich rečníkov, ako Nassim Taleb alebo Brian Eno - niektorí z mojich najobľúbenejších ľudí, vážne. Ja som len turista. Priletel som aby som dal túto reč, vzal si nazad vaše názory a odletel späť do Bostonu, späť k mojej každodennej práci. Blogovať. Ale napísal som aj knihu. Ale knihu už napísal vari každý - aspoň sa tak zdá.

Možno sa sami seba pýtate, prečo práve tohto pozvali aby tu dnes večer rečnil? Zdá sa, že sa teším z môjho momentu v žiari svetiel, pretože som jeden z mála ľudí, ktorí pred niekoľkými rokmi jednoznačne predpovedali zánik Spojených štátov ako globálnej superveľmoci. Predstava, že v USA pôjdu cestou ZSSR sa zdala v tom čase absurdná. Dnes sa už nezdá až tak absurdná. Beriem, že niektorí z vás ešte stále uzatvárajú stávky. Mimochodom, ako je na tom váš hedge fond?

Myslím, že najradšej zostanem len turistom, pretože som sa zo skúsenosti naučil - našťastie, zo skúsenosti iných ľudí - že byť prorokom kolapsu superveľmoci nie je dobrá voľba kariéry. Naučil som sa to pozorovaním toho, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí úspešne predvídali kolaps ZSSR. Viete, kto je Andrej Amalrik? To je presne to.  Amalrik úspešne predvídal kolaps ZSSR. Netrafil sa len o polovicu desaťročia. To je pre mňa ďalšia cenná lekcia a dôvod, prečo vám nedávam presný dátum, kedy sa USA  zmenia na FUSA ( “F” je pre “Former”, teda bývalé). Ale aj ak by niekto mohol režírovať celú udalosť, stále by to nebola ideálna kariéra, pretože keď sa to raz všetko začne rozpadať, ľudia budú mať na krku oveľa dôležitejšie veci, než aby žasli nad úžasnými prediktívnymi schopnosťami niektorých Kasandre podobných jedincov.

Dúfam, že som dal jasne najavo, že tu nie som v akejkoľvek odbornej spôsobilosti. Mám za to, že čo robím je akási služba komunite. Takže ak sa vám nepáči čo hovorím, nemusíte sa o mňa trápiť. Existuje veľa ďalších vecí, ktoré môžem robiť. Ale bol by som rád, keby moje postrehy  pomohli v týchto ťažkých a mätúcich časoch, hlavne z altruistických dôvodov … aj keď nie úplne. Keď nastanú naozaj zlé časy,  ako tomu bolo keď sa zrútil Sovietsky zväz, veľa ľudí sa jednoducho úplne stratí. Muži obzvlášť. Úspešní muži stredného veku, živitelia rodín, bašty spoločnosti, sa ukazujú ako obzvlášť zraniteľní. A keď sa úplne stratia, stávajú sa veľmi únavnými spoločníkmi. Moja nádej je, že trocha prípravy, psychologickej a tak, ich môže urobiť menej krehkými, trochu užitočnejšími, a vo všeobecnosti menšou príťažou.

Ženy sa zdajú byť oveľa viac schopné adaptácie. Možno je to preto, že majú menej svojho ega investovaného v tomto pochybnom podniku, či snáď preto, že zmysel pre osobnú zodpovednosť ich viaže k ľuďom okolo nich a nie k nejakému hmlistému veľkopodniku. V každom prípade sa ženy zdajú vždy omnoho viac schopné navliecť si svoje záhradnícke rukavice a ísť robiť niečo užitočné, zatiaľ čo muži majú sklon posedávať a nariekať o Impériu alebo o Republike, alebo čo to je, čo stratili. A keď to robia, stávajú sa veľmi únavnými  spoločníkmi. Bez psychickej prípravy majú muži predpoklad skončiť veľmi osamelí a veľmi opití. Preto táto moja malá intervencia.

Ak existuje jedna vec, ktorú by som rád vyhlásil za môj originálny príspevok, potom je to porovnávacia teória kolapsu superveľmocí. Zatiaľ zostáva len teóriou, hoci je v súčasnosti celkom fest testovaná. Teória tvrdí, že Spojené štáty a Sovietsky zväz sa zrútia z rovnakých príčin ktorými sú: závažný a chronický deficit v produkcii ropy (toho magického návykového elixíru priemyselných ekonomík), ťažký a zhoršujúci sa deficit zahraničného obchodu, uletený vojenský rozpočet a nafukujúci sa zahraničný dlh. Tento konkrétny zoznam položiek som nazval ” polievka kolapsu superveľmoci”. Iné faktory, ako neschopnosť poskytnúť prijateľnú kvalitu života pre svojich občanov alebo systémovo skorumpovaný politický systém neschopný reformy, určite nepomáhajú, ale nevedú automaticky k zrúteniu, pretože nevedú krajinu na kolízny kurz s realitou. Prosím, nebuďte príliš znepokojení - ako som spomenul, toto je iba teória. Moja teória.

Pracoval som na tejto teórii asi od roku 1995, keď ma napadlo že  USA idú po rovnakej dráhe ako ZSSR.  Ako sa to často stáva, dostať takýto nápad bolo do veľkej miery len otázkou byť na správnom mieste v ten správny čas. Dva najdôležitejšie spôsoby riešenia problémov, sú: 1. Tým, že poznáme správne riešenie v predstihu, a 2. Že riešenie správne odhadneme. Toto som sa naučil od istého profesora na technike. Nie som až tak dobrý v odhadoch, ale občas poznám odpoveď dopredu.

Na to, aby som si to uvedomil som mal veľmi dobré predpoklady pretože som vyrastal medzi dvomi svetmi - ZSSR a USA. Vyrástol som v Rusku a presťahoval sa do USA keď som mal dvanásť, a tak hovorím plynule rusky a chápem ruské dejiny a ruskú kultúru tak, ako to dokážu len rodení Rusi. Ale strednú školu a univerzitu som absolvoval v USA.  Pracoval som v niekoľkých odvetviach a veľa som cestoval po celej krajine, takže veľmi dobre chápem aj USA so všetkými ich výstredností a idiosynkráziami. Nazad do Ruska som cestoval v roku 1989, keď to ešte stále vyzeralo viac či menej v súlade so sovietskymi normami, a znovu v roku 1990, keď už bola ekonomika v strehu a veľké zmeny boli už jednoznačne na ceste. V deväťdesiatych rokoch som tam cestoval ešte 3 krát a pozoroval som rôzne fázy sovietskeho kolapsu na vlastné oči.

V polovici deväťdesiatych rokov  som začal vnímať sovietsku a americkú super-veľmocenskosť ako druh choroby, ktorá usiluje o svetovú dominanciu, ale v skutočnosti driape vnútornosti z tela svojej hostiteľskej krajiny a nakoniec za sebou zanecháva len prázdnu škrupinu: zbedačené obyvateľstvo, ekonomiku v troskách, dedičstvo sociálnych problémov a obrovské bremeno dlhu. Týchto symetrií medzi oboma globálnymi superveľmocami bolo už príliš veľa aj na vymenovanie - a odvtedy sú ešte zrejmejšie.

Symetria superveľmocí môžu byť predmetom záujmu maniakov na politiku, nadšencov histórie a rôznych skeptikov, ale tí nám nehovoria nič čo by mohlo byť užitočné v našom každodennom živote.  Sú to asymetrie, rozdiely medzi oboma superveľmoci, čo je podľa mňa najpoučnejšie. Keď sa Sovietsky systém položil, mnoho ľudí prišlo o prácu, všetci prišli o svoje úspory, mzdy a dôchodky meškali celé mesiace, ich hodnota bola vymazaná hyperinfláciou, bol nedostatok potravín a benzínu, liekov, spotrebného tovaru, došlo k veľkému  nárastu kriminality a násilia, a napriek tomu sa ruská spoločnosť nezrútila. Rusi si nejako našli cestu ako sa pretĺcť. Ako to bolo možné?  Ukazuje sa, že mnohé aspekty sovietskeho režimu boli paradoxne odolnejšie voči celosystémovému kolapsu, mnohé inštitúcie naďalej fungovali a životný režim bol taký, že ľudia nestratili prístup k potravinám, k prístrešiu alebo k doprave a tak  mohli prežiť dokonca aj bez príjmu. Sovietsky ekonomický systém nedokázal prekvitať a komunistický experiment s výstavbou robotníckeho raja na zemi bol v konečnom dôsledku fiaskom. Ale ako vedľajší efekt nechcene dosiahol vysokú úroveň pripravenosti na kolaps. Pre porovnanie, americký systém dokázal - aspoň dočasne - vyprodukovať podstatne lepšie výsledky, ale za cenu vytvorenia a pretrvávania životných podmienok ktoré sú veľmi krehké, a vôbec neschopné udržať sa cez neodvratný pád. Dokonca aj potom, čo sa sovietska ekonomika vyparila a vláda zväčša zavrela úrady, Rusom stále zostalo veľa s čím mohli fungovať. Vďaka tomu existuje nepreberné množstvo užitočných informácií a poznatkov, ktoré môžeme z ruskej skúsenosti extrahovať, otočiť a dobre využiť pri improvizovaní nového životného usporiadania tu v Spojených štátoch - takého, ktoré nám dá väčšiu šancu na prežitie.

Polovica deväťdesiatych rokov sa mi nezdala ako ten pravý čas na hlásanie týchto myšlienok. Spojené štáty oslavovali takzvané víťazstvo v studenej vojne, dostávali sa zo svojho vietnamského syndrómu ubombardovaním Iraku späť do doby kamennej, a maníci na zahraničnú politiku razili termín “hyperpower” a bľabotali o celospektrovej dominancii. Diali sa rozličné iné blbovinky. Profesor Fukuyama nám povedal, že história sa skončila a tak sme budovali úžasný nový svet,  v ktorom pre nás Číňania vyrábali veci z plastu, Indovia nám poskytovali zákaznícku podporu keď sa čínske veci zlomil a my sme za to všetko platili vymieňaním domov, predstierajúc, že sú hodné veľa peňazí, hoci v skutočnosti sú to len zbytočné talafatky.  Alan Greenspan nas káral za “iracionálnu neviazanosť”, pričom vytrvalo držal nízke úrokové sadzby. Bola to  rozprávková ekonomika - ani príliš horúca, ani príliš chladná.  Pamätáte si to, že?  Dnes sa ukazuje že to bola skôr zbabraná ekonomika, pretože posledných cirka päť rokov hospodárskeho rastu bolo viac-menej halucináciou, založenou na rozličných dlhových pyramídach,  ”celá domčekom z kariet”, ako to v jednom zo svojich triezvych momentoch označil prezident Bush. A teraz sa môžeme pozrieť späť na to všetko so srandovným,  nepokojným pocitom, alebo sa pozerať dopredu a necítiť nič iné, než závrat.

Kým sa diali všetky tieto hlúpe veci, myslel som si, že najlepšie bude ponechať si moju teóriu komparatívneho kolapsu superveľmocí pre seba. Počas tej doby som sledoval dianie v ropnom priemysle, pretože som pochopil, že dovoz ropy je Achillovou pätou americkej ekonomiky. V polovici deväťdesiatych rokov sa vrchol celosvetovej produkcie ropy predpokladal na prelome storočí. Potom sa ale udialo veľa vecí ktoré ho oddialili o najmenej pol desaťročia. Možno ste si všimli, že toto je tu akýsi refrén: ľudia, ktorí sa snažia predpovedať veľké historické posuny sa vždy mýlia zhruba o pol desaťročia. Neúspešné predpovede majú vždy škvrnu nepresnosti: svetu ako ho poznáme sa nepodarilo skončiť presne o polnoci 1. januára 2000. Možno je v tom nejaký fyzikálny princíp: informácie sa šíria rýchlosťou svetla, ale neznalosť je instantná vo všetkých bodoch známeho vesmíru. Takže prosím, urobte si mentálne poznámku: kedykoľvek sa vám zdá že robím konkrétnu predpoveď kedy sa niečo pravdepodobne stane,  ticho si pridajte “plus-mínus päť rokov.”
 V každom prípade, asi pred piatimi rokmi som si konečne pomyslel, že čas dozrel, a ako sa ukázalo, nebol som príliš ďaleko od pravdy.  V júni 2005 som na túto tému publikoval článok pod názvom “Post-sovietske poučenie pre post-americké storočie”, ktorý bol veľmi populárny, dokonca do tej miery, že mi zaň zaplatil. Je k dispozícii na rôznych miestach na internete. Máličko neskôr som trochu sformalizoval mojej myslenie do konceptu “Collapse Gap”  ktorý som prezentoval na konferencii na Manhattane v apríli 2006. Prezentáciu z tejto prednášky nazvanej “Zatváranie trhliny v kolapse” bola uverejnená na internete a od tej doby ju ľudia stiahli niekoľko milión krát. Potom, v januári 2008, keď mi už bolo zrejmé že finančný kolaps je v plnom prúde a že ďalšie fázy kolapsu sú na spadnutie som uverejnil krátky článok s titulkom “Päť stupňov kolapsu”, ktorý som neskôr rozšíril na prednášku na konferencii v Michigane v októbri 2008. A napokon na konci roku 2008 som na svojom blogu oznámil že opúšťam prognostický biznis. Urobil som dosť predpovedí, všetky sa zdajú byť veľmi úspešne na ceste (uberte alebo pridajte pol desaťročia, nezabudnite prosím), kolaps dobre pokračuje a teraz som už len pozorovateľ.

Ale táto reč je o niečom inom, o niečom inom ako o robení hrozivých predpovedí a nafukovaní sa keď sa naplnia. Viete, nič nie je márnejšie ako predpovede keď sa raz splnia. Je to ako sa pozerať sa na minuloročnú prekvapivo úspešnú žatvu akcií: čo si s nimi počnete tento rok?  Čo potrebujeme sú príklady vecí, ktoré sa ukázali funkčné v čudnom, neznámom, post-kolapsovom prostredí, ktorému budeme  pravdepodobne všetci musieť čeliť. Stuart Brand pre túto prednášku navrhol názov ” Najlepšie praktiky sociálneho kolapsu” a ja som si myslel že to je výborný nápad. Hoci termín “najlepšie praktiky” (best practice) bol v poslednom čase tak rozriedený, že niekedy znamená len o niečo viac ako “dobré nápady”. Pôvodne šlo o proces abstrahovania užitočných techník a príkladov z toho, čo v minulosti fungovalo a ich uplatnenia v nových situáciách za účelom kontroly rizika a zvýšenia šance na zabezpečenie pozitívneho výsledku. Je to spôsob preskočenia mnohých pokusov a omylov a debát a experimentov - jednoducho napredovania s tým, čo funguje.

V organizáciách, predovšetkým vo veľkých organizáciách, ” najlepšie praktiky” tiež ponúkajú dobrý spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým epizódam pozorovania kolegov ako sa snažia “myslieť mimo krabicu” vždy, keď sú konfrontovaní s novým problémom. Ak by vaši kolegovia boli trochu dobrí v myslení mimo krabicu,  pravdepodobne by sa necítili tak tlačení k tomu, aby strávili celý pracovný život sedením v krabici a zahrievaním kancelárske stoličky. Ak by boli trochu dobrí v nekonvenčnom myslení, už by našli spôsob, ako z tej krabice uniknúť. Možno že to, čo by im umožnilo znovu sa cítiť šťastní a produktívni je, ak by im niekto dal inú krabicu vnútri ktorej by mohli myslieť - krabicu vhodnú pre post-kolapsové prostredie.

Tu je kľúčová vec: možno si myslíte, že keď dôjde ku kolapsu, nič nefunguje. Tak to ale nie je. Staré spôsoby ako sa robia veci ďalej nefungujú, staré predpoklady sú neplatné, konvenčné ciele a meradlá úspechu sa stávajú irelevantné. Rýchlo však možno stanoviť iný súbor cieľov, metód a meradiel úspechu, a čím skôr,  tým lepšie. Ale dosť všeobecností, poďme k špecifikám. Začneme s niektorými všeobecnosťami, ale ako uvidíte, všetko sa to stane dosť rýchlo veľmi konkrétne.

Tu je ďalší kľúčový vhľad: existuje len veľmi málo vecí, ktoré sú ako také kladné alebo záporné. Skoro všetko je otázkou kontextu. Čo čert nechce, väčšina vecí, ktoré sú pozitívne pred kolapsom sa ukazujú ako negatívne keď raz kolaps nastane - a naopak. Napríklad pred kolapsom sú vysoké zásoby v biznise zlé, lebo ich podnik musí skladovať a financovať, takže biznis usiluje o “just-in-time” zásoby. Po kolapse sa však vysoké zásoby ukazujú ako veľmi užitočné, pretože ich možno vymieňať za potrebné veci, a preto, že ich je ťažko získať, keďže nie sú  žiadne úvery. Pred kolapsom je pre podnikanie dobré mať správny počet pracovníkov a efektívnu organizáciu. Čo chcete po kolapse je obrovská, ospalá byrokracia, ktorá nemôže rýchlo zastaviť operácie alebo vyhodiť ľudí čisto vďaka byrokratickej ťarbavosti.  Čo chcete pred kolapsom je účinný maloobchod a dobrý zákaznícky servis. Po kolapse budete ľutovať že ste nemali nespoľahlivý maloobchod s nedostatkom a radmi na chlieb, pretože s ním by ľudia  boli nútení naučiť sa hýbať sa vo vlastnom záujme, namiesto postávania a čakania na niekoho kto príde aby ich nakŕmil.

Všimnite si, že žiadna z týchto vecí, ktoré som spomenul nemá žiadny vzťah k tomu, čo vo všeobecnosti chápeme ako “ekonomické zdravie.” Pred zrútením sa za makroekonomické pozitívum považuje expandujúca ekonomika. Po kolapse je ekonomická kontrakcia daná, celkové makroekonomické pozitívum sa stáva akosi nepostrehnuteľné a tak sme nútení počúvať množstvo nezmyslov. Situácia je buď o niečo lepšie, ako sa očakávalo, alebo o niečo horšia ako sa očakávalo. Sme vždy buď pár mesiacov alebo pár rokov od hospodárskeho oživenia. Zvyčajný biznis sa obnoví skôr alebo neskôr, pretože to povedal nejaký televízny truhlík .

Ale rozoberme si to. Začnúc veľmi všeobecne, aké sú aktuálne makroekonomické ciele, ak sa započúvate do horúceho vzduchu vychádzajúceho v tejto chvíli z Washingtonu? Po prvé: rast, samozrejme! Rozbehnúť ekonomiku.  Nič sme sa nenaučili z posledného veľkého vrcholu v cene komodít, tak si to jednoducho skúsme znova. Volá to po ekonomickom stimule, tiež známom ako tlačenie peňazí. Uvidíme kam až vylezú ceny tentoraz. Možno sa nám podarí tentoraz dosiahnuť hyperinfláciu. Po druhé: stabilizovať finančné inštitúcie: dostať banky aby požičiavali - to je tiež dôležité. Vidíte,  jednoducho ešte nie sme dosť hlboko v dlhoch, to je náš problém. Potrebujeme viac dlhov - a rýchlo! Po tretie: pracovné miesta! Musíme vytvárať pracovné miesta. Samozrejme slabo platené joby, aby nahradili všetky dobre platené miesta vo výrobe, ktorých sme sa zbavovali po desaťročia a nahrádzali ich slabo platenými jobmi v sektore služieb, najmä takými bez akejkoľvek istoty pracovného miesta a bez benefitov. Momentálne by mnoho ľudí mohlo spomaliť rýchlosť ktorou klesajú hlbšie do dlhov, ak by ukončili svoj job. To znamená, že ich práca je čistá strata pre nich ako jednotlivcov ako aj pre ekonomiku ako celok. Ale samozrejme potrebujeme takých jobov oveľa viac, a rýchlo!

Takže to je to čo máme teraz. Loď je na útesoch, voda stúpa, a kapitán reve “plnou parou vpred! Plavíme sa do Afganistanu! ” Budete počúvať kapitána Ahaba na mostíku, alebo opustíte svoje miesto v strojovni a pôjdete pomôcť spúšťať záchranné člny? Ak ste si mysleli, že predchádzajúca epizóda nekontrolovanej expanzie dlhov, globalizovaných Ponziho schém a hospodárskeho vyprázdňovania bola hlúpa, potom odhadujem, že v tomto ďalšom dieli kolapsu budete vidieť toto bezradné držanie sa makroekonomických slamiek ako ešte hlúpejšie. Až na to, že to nebude sranda: čo sa rozpadá tentoraz je náš systém podpory života: všetky systémy a inštitúcie, ktoré nás udržujú nažive. A tak vám neodporúčam len pasívne postávať a sledovať show - ledaže si želáte zomrieť.

Práve teraz sa washingtonský team pre ekonomické stimuly nahodil do scuba skafandrov a potápa sa do strojovne aby sa pokúsil vymyslieť spôsob, ako docieliť, aby naftový motor bežal na morskú vodu. Hovorili o zmene, ale v skutočnosti majú zo zmeny hrôzu a z celej  sily lipnú na status quo. Ale táto hra rýchlo skončí a oni nemajú ani tušenie, čo robiť ďalej.

Takže, čo je tam pre nich na prácu? Zabudnite na “rast” zabudnite na  ”joby” zabudnite  na

“finančnú stabilitu.” Aké by mali byť ich nové realistické ciele? Tu sú: jedlo, prístrešie, doprava a bezpečnosť. Ich úlohou je nájsť spôsob, ako poskytnúť všetky tieto potreby v stave núdze, pri absencii fungujúce hospodárstva, pri zamrznutom obchode, pri malom alebo žiadnom prístupe k dovozu - a sprístupniť ich populácii, ktorá je zväčša bez centu.  V prípade úspechu zostane spoločnosť prevažne zachovaná, bude schopná začať pomalý a bolestný proces kultúrnej transformácie a eventuálne vyvinie novú ekonomiku, postupne de-industrializovanú ekonomiku na oveľa nižšej úrovni míňania zdrojov, charakteristickú značnou úspornosťou dokonca až chudobou, ale v podmienkach, ktoré sú bezpečné, slušné a dôstojné. V prípade neúspechu bude spoločnosť postupne zničená v sérii kŕčov, ktoré  zanechajú nefunkčný štát rozložený na mnoho malých úbohých feudálnych panstiev. Vzhľadom ku svojej z veľkej časti vyčerpanej surovinovej bázy, nefunkčnej, kolabujúcej infraštruktúre a k histórii nevyriešených sociálnych konfliktov podstúpi územie bývalých Spojených štátov proces postupnej degenerácie poznačenej prírodnými a človekom spôsobenými kataklizmami.

Jedlo. Prístrešie. Doprava. Bezpečnosť. Pokiaľ ide o naplnenie týchto základných potrieb na prežitie, sovietsky príklad ponúka mnohé cenné lekcie. Ako som už povedal, pri kolapse sa mnohé ekonomické negatíva stávajú kladmi a naopak. Uvažujme postupne o každej z nich.

Sovietske poľnohospodárstvo bol poznačené trvalou nevýkonnosťou. V mnohých ohľadoch to bolo dedičstvo katastrofálneho experimentu s kolektivizáciou uskutočneného v 1930-tych rokoch, ktorý zničil mnoho prosperujúcich hospodárstiev a nahnal ľudí do kolektívnych fariem. Kolektivizácia podkopala starobylé poľnohospodárske tradície dedín, ktoré urobili z predrevolučného Ruska dobre živenú zem a obilnicu Západnej Európy. Mnoho ďalších škôd bolo spôsobených zavedením priemyselného poľnohospodárstva. Ťažké poľnohospodárske stroje striedavo komprimovali a trhali ornicu, pričom ju predávkovávali chemickými látkami, čo viedlo k jej ničeniu a zabíjaniu bioty. Nakoniec sa sovietska vláda musela obrátiť k dovozu obilia z nepriateľských krajín - zo Spojených štátov a Kanady - a postupne rozšíriť dovoz aj na iné potraviny. ZSSR zažíval permanentný nedostatok mäsa a iných potravín bohatých na proteíny  a veľká časť dovážaného obilia bola používaná na zvyšovanie živočíšnej výroby v snahe riešiť tento problém.

Hoci vo všeobecnosti bolo možné prežiť na potravinách ktoré boli k dispozícii vo vládnych obchodoch, výsledná diéta bola dosť mizerná a tak sa ju ľudia snažili doplniť jedlom, ktoré sami zberali, vypestovali, ulovili alebo zakúpili na trhoch. Zeleninárske záhradky boli vždy bežné  a akonáhle sa ekonomika zrútila, mnoho rodín sa vrhlo na pestovanie potravín. Zeleninárske záhradky,  samy o sebe vždy nedostatočné, urobili obrovský rozdiel.

Rok 1990 bol obzvlášť ťažký, keď šlo o snahu zohnať niečo jedlé. Pamätám si jeden vtip z tej doby. Čierny humor bol vždy jedným hlavných mechanizmov ako sa Rusi psychicky vyrovnávali s problémami. „ Chlapík vojde do potravín, ide k pultu s mäsom a vidí, že je úplne prázdny. Pýta sa teda mäsiara: “Nemáte nejaké ryby?” Mäsiar odpovie: “Nie, tu nemáme žiadne mäso. Ryby nemajú pri pulte s rybami”.

Akokoľvek bol slabý, sovietsky systém distribúcie potravín sa nikdy nezrútil úplne. Najmä dodávky chleba pokračovali aj počas najhorších časov, čiastočne preto, že chlieb vždy bol veľmi dôležitou súčasťou ruskej stravy, a čiastočne preto, že prístup k chlebu symbolizoval pakt medzi ľudom a komunistickou vládou ospevovaný v revolučných sloganoch. Tiež je dôležité mať na pamäti, že v Rusku väčšina ľudí žila v dochádzkovej vzdialenosti k obchodom s potravinami, a používala hromadnú dopravu aby sa dostali na svoje zeleninárske záhradky, ktoré sa často nachádzali v bezprostrednom okolí pomerne hustých, kompaktných miest. Táto kombinácia faktorov prispela v skromných časoch k tomu, že  len veľmi málo ľudí trpelo podvýživou a nik nezomieral hladom.

V Spojených štátoch je poľnohospodárstvo silne industrializované a spolieha na vstupy ako sú nafta, chemické hnojivá a pesticídy, a čo je možno najdôležitejšie, na financovanie. V súčasnom finančnom prostredí nie je prístup poľnohospodárov  k financovaniu vôbec istý. Toto poľnohospodárstvo je efektívne, ale iba ak počítame, že fosílne palivá sú zadarmo. V skutočnosti je to spôsob premeny energie fosílnych palív na potraviny s pomocou trochy slnečného žiarenia, a to v rozsahu 10 kalórií z fosílnych palív energie vtelených do každej kalórie jedla. Systém distribúcie potravín používa ťažké naftové chladiarenské vozy na premiestňovanie potravín cez stovky míľ do supermarketov. Čiara zásobovania potravinami je dlhá a tenká, a chce to len pár dní jej prerušenia, aby sa regály supermarketov vyprázdnili. Veľa ľudí žije v miestach, ktoré nie sú v pešej vzdialenosti od obchodov, nedokážu sa k ním dostať verejnou dopravou, a budú od zdrojov potravín odrezaní, akonáhle nebudú schopní ísť autom.

Okrem obchodných reťazcov, veľká časť výživových potrieb národa sa napĺňa prostredníctvom fast food kioskov a menších obchodov. V skutočnosti, v mnohých menej populárnych častiach miest sú fast food občerstvenia a malé obchody potravín všetko, čo je k dispozícii. V blízkej budúcnosti sa tento trend zrejme rozšíri do viacerých prosperujúcich častí miest a predmestí.

Rýchle občerstvenia ako McDonalds majú viac spôsobov, ako môžu znížiť náklady, a tak sa môžu v časoch ekonomického kolapsu ukázať ako trochu odolnejšie oproti obchodným reťazcom - ale nie sú žiadnou náhradu za bezpečnosť potravín, pretože aj ony sú príliš závislé od priemyselného agrobiznisu. Ich vstupy, ako je vysoko-fruktózový kukuričný sirup, geneticky modifikované zemiaky, rôzne na sóji založené plnidlá, hovädzina, bravčové a kuracie mäso z továrenských fariem a tak ďalej, sú odvodené z ropy, dve tretiny ktorej USA dovážajú, rovnako z hnojív vyrobených zo zemného plynu. Môžu zostať v prevádzke dlhšie a predávať svoje jedlo-čo-nie-je-naozaj-jedlo, ale nakoniec aj im dôjdu vstupy tak ako ostatným v dodávateľskom reťazci. Predtým, než sa tak stane, môžu nejaký čas predávať hamburgery, ktoré nie sú naozaj burgery, tak, ako je chlieb, ktorý nebol v skutočnosti nebol chlieb distribuovaný Sovietmi v Leningrade počas nacistickej blokády. Boli to väčšinou piliny s trochou ražnej múky pridanej pre príchuť.

Vieme  vymyslieť nejaké cesty ako zabrániť takejto neutešenej situácii? Ruský príklad nám môže napovedať. Mnoho ruských rodín mohlo odhadnúť ako rýchlo ekonomika krachuje a na základe toho sa rozhodnúť koľko riadkov zemiakov zasadiť. Mohli by sme urobiť niečo podobné my?  V USA už existuje zdravé záhradkárske hnutie - môžeme ho zväčšiť? Trik je, urobiť malé kúsky zeme dostupné pre nemechanizované obrábanie jednotlivcami a rodinami, kúsky, ktoré môžu mať trebárs len 100 metrov štvorcových. Ideálne by boli kúsky úrodnej pôdy, ktoré majú prístup k riekam a potokom na polievanie. Bolo by potrebné vytvoriť predpoklady na kempovanie a dopravu, ktoré by umožnili ľuďom vykonávať sezónne migrácie k pôdy na pestovanie potravín počas vegetačného obdobia a k doprave úrody späť do populačných centier po zbere.

Ešte jednoduchší prístup bol úspešne použitý na Kube: premena mestských parkovísk a iných prázdnych pozemkov na pestovane plodín v črepníkoch. Namiesto neustáleho dovozu zeleniny a iných potravín je oveľa ľahšie priviesť raz za sezónu pôdu, kompost a materiál na mulčovanie. Časti diaľnic môžu byť uzavreté (pretože je pravdepodobné, že na nich aj tak nebude veľa premávky) a použité na odchyt dažďovej vody na zavlažovanie. Strechy a balkóny môžu byť použité pre skleníky, senníky a rôzne iné poľnohospodárske účely.

Aké ťažké by to bolo zorganizovať? Pravda je, že Kubáncom v skutočnosti pomohla ich vláda, ale Rusi to dokázali urobiť viac či menej napriek sovietskym byrokratom,  takže by sme mohli dokázať urobiť aj my napriek byrokratom americkým. Vláda by mohla teoreticky také úsilie uľahčiť, samozrejme čisto hypoteticky vzaté, pretože nevidím žiadnu známku že by o niečom takom uvažovala. Pre našich nebojácnych národných vodcov sú takéto iniciatívy sú príliš prízemné: ak  budú stimulovať ekonomiku a dotlačia banky aby znovu požičiavali, zemiaky porastú samé. Všetko, čo musia urobiť je natlačiť viac peňazí, nie?

Poďme k streche nad hlavou. Pozrime sa opäť ako sa pretĺkali Rusi. V Sovietskom zväze, ľudia svoje bývanie nevlastnili. Každému bol pridelený byt, ktorý mal zaznamenaný v občianskom preukaze. Ľudia nemohli byť z tohto miesta bydliska vytlačení tak dlho, pokiaľ dýchali kyslík. Vzhľadom k tomu, že väčšina ľudí v Rusku žije v mestách,  miestom bydliska bol väčšinou byt alebo izba v komunálnom dome so spoločnou kúpeľňou a kuchyňou. Existoval trvalý nedostatok bytov a tak sa ľudia tlačili a často aj tri generácie žili spoločne. Byty boli preplnené a niekedy hraničili so schátralosťou. Ak sa ľudia chceli presťahovať, museli nájsť niekoho iného kto sa tiež chcel presunúť a vymeniť izbu alebo byt  s ním. Vždy existovali dlhé poradovníky na byty a deti často vyrastali, ženili sa a mali vlastné deti skôr, ako im pridelili vlastný byt.

Toto všetko vypadá veľmi negatívne, ale uvedomme si rub toho všetkého: vysoká hustota obyvateľstva robila takýto život cenovo veľmi dostupný. S niekoľkými generáciami pokope mali rodiny vždy niekoho po ruke na vzájomnú pomoc.  Starí rodičia sa starali o vnúčatá, čím uvoľnili svoje deti aby mali čas robiť iné veci. Bytovky boli vždy postavené v blízkosti MHD, takže sa nemuseli spoliehať na osobné automobily aby sa niekam dostali. Bytové domy sa dajú pomerne lacno vykurovať  a ľahko sa im poskytujú komunálne služby, pretože pre ne stačia krátke potrubia a káble. Čo je možno najdôležitejšie, po tom, čo ekonomika skolabovala a ľudia prišli o svoje úspory, mnoho ľudí prišlo o prácu a aj tí, čo zatiaľ prácu mali často nedostali zaplatené po celé mesiacov - a keď plat dostali, hodnota ich miezd bola zničená hyperinfláciou - v Rusku nedošlo k žiadnemu nútenému vysťahovávaniu ľudí a zabavovaniu bytov, komunálne služby, ako sú teplo, voda, a niekedy dokonca aj teplá voda boli naďalej poskytované a každý mal nablízku svoju rodinu.  A tiež preto, že bolo tak zložité presťahovať sa,  ľudia vo všeobecnosti bývali na jednom mieste po celé generácie a tak  poznali všetkých ľudí okolo seba. Po hospodárskom kolapse došlo k veľkému nárastu  kriminality, preto bolo veľmi užitočné byť obklopený ľuďmi, ktorí neboli cudzinci a ktorí mohli dávať pozor na veci. A napokon Sovietsky spôsob bývania poskytol ľuďom úžasný konečný bonus: v 1990-tych rokoch boli všetky tieto byty privatizované a ľudia, ktorí v nich žili sa náhle stali vlastníkmi v niektorých prípadoch veľmi cenných nehnuteľností.

Vráťme sa späť k situácii v USA: v posledných mesiacoch sa tu veľa ľudí  muselo zmieriť s myšlienkou, že ich dom nie je bankomat, ani kvočka na znášanie vajec. Už vedia, že im jeho predaj neumožní odísť do komfortného dôchodku, alebo zbohatnúť tým, že ho zrenovujú a výhodne predajú, a pár ľudí sa už zmierilo s faktom, že ceny nehnuteľností budú ďalej klesať.  Otázka je, ako hlboko? Veľa ľudí si stále myslí, že musí existovať nejaká dolná hranica, “realistická” cena. Táto myšlienka je spojená s predstavou, že bývanie je nutnosť. Koniec koncov, každý potrebuje miesto na život.
Nuž,  je určite pravda, že nejaký úkryt je nutnosťou, či už je to byt alebo izba na internáte, lôžko v kasárňach, kajuta na lodi,  príves alebo stan, vigvam, prepravný kontajner… Zoznam možností je prakticky nekonečný. Ale nie je vôbec dôvod myslieť si, že predmestský dom pre jednu rodinu je nevyhnutná požiadavka. Je to len o niečo viac ako kultúrna preferencia, a povedzme si, že veľmi krátkozraká. Väčšina predmestských domov sa draho vykuruje a klimatizuje, je neprístupná verejnou dopravou,  draho sa pripája na komunálne služby pretože potrebuje dlhé potrubia a káble, a vyžaduje si veľké dodatočné verejné výdavky na cesty, mosty a údržbu diaľnic, školské autobusy, dopravnú políciu a iné nezmysly. Často zaberajú to, čo bolo kedysi hodnotnou poľnohospodárskou pôdou.  Sú oporou auto-centrickej kultúry ktorá je deštruktívna pre mestské prostredie, kde spôsobuje šírenie mŕtvych mestských centier. Veľa rodín, ktoré žijú v predmestských domoch si už nemôže dovoliť ďalej v nich žiť a očakávajú že ich niekto odkúpi.

Ako sa tento spôsob života stane nedostupným pre všetky zainteresované strany, stane sa aj neobývateľným. Mestá a podniky verejných služieb nebudú mať prostriedky na plytvanie na údržbu ich kanalizácie, vody, elektriny, opravu ciest a mostov, a na políciu. Bez lacného a ľahko dostupného benzínu, zemného plynu a vykurovacieho oleja sa veľa predmestských obydlí stane nedostupnými a neobývateľnými. Nevyhnutným výsledkom bude masová migrácia utečencov z predmestí do hustejšie osídlených miest, kde sa bude dať prežiť. Tí šťastnejší si nájdu priateľov alebo rodinu ku ktorej sa nasťahujú; pre tých ostatných by bolo veľmi užitočné nájsť nejaké improvizované riešenia.

Jedna očividná odpoveď je zmeniť účel využitia premnožených neobsadených kancelárskych budov pre rezidenčné použitie. Konverzia úradov na internáty  je veľmi jednoduchá. Mnohé z nich už majú kuchyne a kúpeľne, mnoho segmentov a nábytku, a jediné čo im naozaj chýba sú lôžka. Dať do nich postele nie je až tak ťažké. Je nepravdepodobné, že  nová, subsistenčná ekonomika bude produkovať veľké prebytky, ktoré sú potrebné na udržanie súčasného bujného kancelárskeho planktónu. Podniky, ktoré kedysi obývali tieto úrady sa už nevrátia, takže by sme mohli pre ne nájsť nové a lepšie využitie.

Iná kategória nehnuteľností, ktorá bude pravdepodobne  nevyužitá a môže zmeniť účel sú univerzitné mestečká (campus). Americká 4 ročná nižšia univerzita (college) je inštitúcia pochybnej podstaty. Existuje preto, že americké verejné školy nedokážu za 12 rokov naučiť to, čo ruské verejné školy dokážu za 8 rokov. Keďže si stále menej a menej ľudí bude môcť dovoliť univerzitu - čo je dosť pravdepodobné pretože skromné vyhliadky na kariéru po promócii pre nich urobia študentské pôžičky veľmi rizikové - možno to dá impulz urobiť niečo s verejným vzdelávacím systémom. Jedna myšlienka je zošrotovať ho,  potom začať v malom a eventuálne postaviť niečo čo sa bude viac ponášať na svetový štandard.

Univerzitné mestečká sú perfektné komunitné centrá: tam sú internáty pre nováčikov, bratstvá a sesterstvá pre usadenejších obyvateľov a množstvo veľkých verejných budov, ktoré môžu byť použité na rôzne účely.  Univerzitné mestečko zvyčajne obsahuje more kosených trávnikov, ktorých účel možno zmeniť na pestovanie potravín alebo prinajmenšom sena, alebo na pasenie dobytka. Možno, že niektorí osvietení administrátori, správcovia a členovia fakúlt skočia na túto myšlienku keď uvidia pokles počtu prihlášok a pokles základín na nulu, aj bez toho, aby sa v tom angažovala vláda. Takže máme lúč nádeje,  no nie?.

Poďme k doprave. Musíme zaistiť, že ľudia nedostanú uviaznutí v miestach, kde sa nebude dať přežiť. Potom musíme zabezpečiť sezónnu migráciu na miesta, kde ľudia môžu pestovať, loviť alebo zbierať svoju vlastnú potravu, a potom späť do miest, kde môžu prežiť zimu bez umrznutia k smrti, alebo zblbnutia z ponorkovej choroby. Napokon, bude potrebná aj nejaká kapacita nákladnej dopravy na prepravu potravín do populačných centier, rovnako ako aj uhlia a palivového dreva, aby nepomrzli potrubia vo zvyšných obývateľných domoch.

Toto všetko bude trochu výzva, pretože to všetko visí na dostupnosti pohonných hmôt a zdá sa veľmi pravdepodobné, že palivá budú onedlho príliš drahé a nedostatkové. Približne od roku 2005 a do polovice roka 2008 sa ceny ropy držali stabilné, neschopné vystúpiť nad úroveň, ktorá bola charakterizovaná ako “nerovné plató.” Historický rekord bol dosiahnutý v roku 2005 a potom, po období rekordne vysokých cien ropy opäť až v roku 2008. Potom, ako finančný kolaps nabral rýchlosť, sa ceny ropy a ďalších komodít zrútili a spolu s nimi aj ťažba ropy. Pomerne nedávno sa trhy s ropou ustálili na úplne inom “nerovnom plató”: kolíšu okolo hranice 40 dolárov za barel a nezdá sa že by šli kamkoľvek nižšie. Zdá sa, že náklady na produkciu ropy stúpli na úroveň, keď nedáva ekonomický zmysel predávať ju pod túto cenu.

 40 dolárov za barel je v dnešnej dobe pre amerického spotrebiteľa dobrá cena, ale na obzore je hyperinflácia, a to vďaka extravagancii pri tlačení peňazí ktorá v súčasnosti prebieha vo Washingtone.  40 dolárov by sa ľahko mohlo stať 400 dolárov a potom 4000 dolárov za barel, čo by rýchlo amerických spotrebiteľov vytlačilo z medzinárodného trhu s ropou. Naviac by ropu vyvážajúce krajiny mohli odmietnuť myšlienku výmeny ich ropy za čoraz bezcennejšiu menu, a mohli trvať na platbách v naturáliách - v nejakej hmatateľnej vývoznej komodite, ktorú by boli USA vo svojej súčasnej hospodárskej situácii, tvrdo tlačené  poskytnúť v akomkoľvek veľkom množstve. Domáca produkcia ropy trvalo klesá a môže poskytovať len asi tretinu  aktuálnych potrieb. Stále je to dosť veľké množstvo ropy, ale bude veľmi ťažké, aby sa zabránilo vyraďujúcemu účinku rozšíreného nedostatku palív. Rozšíri sa hromadenie zásob, dosť veľa benzínu sa jednoducho odparí do atmosféry z rôznych kanistier a improvizovaných kontajnerov, zvyšok zmizne na čiernom trhu, a veľa paliva bude premárneného pri hľadaní niekoho ochotného podeliť sa o trochu paliva potrebného na nejakú malú, ale dôležitú cestu.

Tento scenár celkom dobre poznám, lebo som sa ocitol v Rusku  práve v čase nedostatku benzínu. Pri jednej príležitosti som sa od ľudí dopočul, že ktorási čerpacia stanica bola otvorená a predávala po 10 litrov na auto. Priviezol som so sebou ženu môjho strýka, ktorá bola v tom čase v ôsmom mesiaci tehotenstva a snažili sme sa použiť jej obrovské brucho na presvedčenie obsluhy čerpacej stanice aby nám predali extra 10 litrov na to, aby sme ju mohli odviesť do nemocnice keď príde čas. Žiadna šanca. Spláchla nás odpoveď:  ”Každý je v 8. mesiaci tehotenstva!” Ako sa môžete hádať s takouto logikou? Takže sme dostali tiež len 10 litrov, brucho  - nebrucho.

Takže, čo môžeme urobiť pre to, aby sme naše malé dôležité cesty mohli uskutočniť napriek chronickému nedostatku  pohonných hmôt? Najsamozrejmejšia myšlienka je nepoužívať žiadne palivo. Bicykle, a nákladné bicykle zvlášť, sú vynikajúcou adaptáciou. Člny sú dobrý nápad: nielen to, že pojmú veľké množstvo nákladu, ale s plachtami môžu prekonať obrovské vzdialenosti, to všetko bez použitia fosílnych palív. Samozrejme, že sú obmedzené len na pobrežia a na vnútrozemské vodné cesty. Ich používanie bude obmedzovať nedostatočné prekopávanie plavebných trás kvôli nevyhnutným rozpočtových deficitom, a pokazenými mostmi, ktoré sa nebudú chcieť otvárať kvôli nedostatku peňazí na údržbu, ale aj tu možno využiť starodávne námorné techniky a improvizácie na riešeniu takýchto problémov, všetky technicky veľmi nenáročné a za rozumnú cenu.

Samozrejme, osobné a nákladné autá nezmiznú úplne. Tu opäť možno zvážiť niektoré rozumné adaptácie. V mojej knihe som navrhoval zákaz predaja nových vozidiel, ako tomu bolo v USA počas druhej svetovej vojny. Prínosy sú početné. Po prvé, staršie autá sú celkovo viac energeticky účinné ako nové vozy, pretože obrovské množstvo energie, ktoré šlo do ich výroby je viac amortizované. Po druhé, veľké úspory energie vyplynú zo zavretia celého priemyselného odvetvia venujúceho sa projektovaniu, výrobe, marketingu a financovaniu nových áut. Po tretie, staršie vozy vyžadujú väčšiu údržbu, oživujú tak miestnu ekonomiku na úkor predovšetkým zahraničných výrobcovi automobilov, a pomáhajú znížiť obchodný deficit. Za štvrté,  vytvorilo by to nedostatok áut, čo by sa automaticky premietlo do menšieho počtu a kratších ciest autom,  vyššej obsadenosti osobných jázd a vyššieho používania bicyklov a hromadnej dopravy, teda do ďalších úspor energie. Nakoniec, by to urobilo autá obsolentnými  približne v rovnakom čase ako v ropný priemysel, ktorý ich existenciu zrodil.  Autá nám dojdú práve v čase, keď nám dojde palivo.

A sme tu, len o nejaký rok neskôr, a ja som celý povzbudený keď vidím,  že si americký automobilový priemysel vzal moju radu k srdcu, a je v procese svojho zrušenia. Na druhej strane vládne opatrenia sú naďalej sklamaním. Namiesto toho aby sa snažili riešiť problémy, ďalej radšej predstierajú prácu. Najnovšia z nich je myšlienka subvencií na predaj nových áut. Myšlienka vytvoriť efektívnejšie automobily výrobou efektívnejších automobilov je číre bláznovstvo.  Môžem zobrať ktorúkoľvek dodávku a zvýšim jej palivovú účinnosť palív o jeden alebo dva tisíce percent len tým, že poruším niekoľko zákonov. Po prvé, naložíte na korbu asi tucet ľudí, natlačených bok po boku ako sardinky. Po druhé, pôjdete po diaľnici rýchlosťou asi 40 km/hod, pretože ísť rýchlejšie je plytvanie palivom a s toľkými ľuďmi na krbe by to nebolo bezpečné. A sme tu - efektívnosť využitia paliva vzrástla faktorom 20 alebo nejako tak. Verím že Mexičania na túto tému urobili rozsiahle výskumy s vynikajúcimi výsledkami.

Ďalší výborný nápad priekopnícky zaviedli na Kube kde urobili nelegálne nebrať stopárov. Automobily s voľnými miestami sú odstavované a dopĺňané ľuďmi, ktorí sa potrebujú zviesť. A ďalší nápad: keďže je u nás osobná železničná doprava je v tak smutnom stave, a pretože nie je pravdepodobné, že sa nájdu finančné prostriedky na jej zlepšenie, prečo sa nevrátiť k ctihodnej inštitúcii jazdy na koľajniciach tým, že budeme od  nákladných železničných spoločností vyžadovať aby poskytli pár prázdnych vozňov pre tulákov hobos. Energetické náklady na dodatočnú hmotnosť sú zanedbateľné, hobos nevyžadujú zastavenie, pretože dokážu naskočiť a vyskočiť a bolo by potrebných len pár vagónov na vlak, pretože hobos sú takmer nekonečne stlačiteľní a ak treba, môžu dokonca  jazdiť na strechách. A posledný nápad: začnite chovať somáre. Kone sú zhýčkané a drahé,  ale somáre môžu byť cenovo veľmi efektívne a sú to dobré nákladné zvieratá. Môj dedo mal somára keď žil v Taškente v strednej Ázii počas druhej svetovej vojny. Na kŕmenie somára toho veľa nebolo, ale ako člen komunistickej strany mal môj dedo  predplatnú Pravdu, noviny Komunistickej strany. Tak  ňou živil somára. Somáre očividne dokážu stráviť akýkoľvek druh celulózy, dokonca aj keď je naložená komunistickou propagandou. Keby som mal somára ja, kŕmil by som ho Wall Street Journal.

A tak sme sa dostali k tému bezpečnosti. Post-kolapsové Rusko utrpelo vážnu vlnu kriminality. Etnické mafie besneli, veteráni, ktorí slúžili v Afganistane šli do biznisu sami pre seba,  boli tam početné nájomné vraždy, vydierania,  vrážd zostávali nevyriešené vľava aj vpravo, a celkovo to nebolo práve bezpečné miesto. Keď Rusi žijúci v USA počuli, že tam idem na návštevu, vyvaľovali na mňa oči: ako ma niečo také mohlo napadnúť. Nejako som sa ale vrátil v poriadku. A po ceste som urobil veľa zaujímavých pozorovaní.

Jedno zaujímavé zistenie je, že akonáhle nastane kolaps, je možné prenajať si policajta, a to buď pre špeciálne príležitosti, alebo všeobecne len aby dohliadol na okolie. Je dokonca možné prenajať si vojaka alebo dvoch, ozbrojených AK-47, aby vám pomohli s rôznymi pochôdzkami. Nielen, že je možné robiť takéto veci, je to často veľmi dobrý nápad, najmä ak máte niečo cenné s čím sa nechcete rozlúčiť. Ak si nemôžete dovoliť ich služby, potom by ste sa mali snažiť spriateliť sa s nimi a byť im v rôznych smeroch užitočný. Hoci sa ich nároky môžu zdať v danej chvíli prehnané, je stále rozumné urobiť všetko, čo môžete, aby boli na vašej strane. Napríklad môžu v istej chvíli začať trvať na tom, že vy a vaša rodina sa máte vysťahovať do garáže, aby oni mohli žiť vo svojom dome. To môže byť spočiatku znervózňujúce - ale je to naozaj tak dobrý nápad žiť si vo veľkom dome sami, s toľkými ozbrojenými mužmi pobehujúcimi okolo? Môže dávať zmysel umiestniť pár z nich priamo vo svojom dome, aby mali základňu pre operácie z ktorej môžu dozerať na okolie.

Pred pár rokmi som odpoly zo žartu navrhol politické riešenie na zmierňovanie kolapsu a formuloval platformu pre takzvanú Stranu Kolapsu.  Uverejnil som ho s upozornením, že si nemyslím, že je veľká šanca na to, aby sa moje návrhy stali súčasťou národnej agendy. Na moje veľké prekvapenie sa ukázalo že som sa mýlil. Napríklad som navrhol, aby sme zastavili výrobu nových automobilov, a hľa, automobilový priemysel sa zatvára. Tiež som navrhol, aby sme začali udeľovať väzňom amnestie, pretože USA majú najväčšiu populáciu väzňov na svete, a nebudú si môcť dovoliť držať toľko ľudí pod zámkom. Je lepšie prepúšťať väzňov postupne  v priebehu dlhšieho času, ak neskôr v jednej veľkej všeobecnej amnestie na spôsob Saddama Husseina tesne pred americkou inváziou. A hľa,  mnohé štáty začínajú môj návrh realizovať. Vyzerá to, že obzvlášť Kalifornia bude nútená prepustiť približne 60 tisíc zo 170 tisíc ľudí čo drží vo väzniciach. To je dobrý začiatok. Tiež som navrhol, aby sme rozobrali všetky zámorské vojenské základne (je ich viac ako tisíc) a repatriovali všetkých vojakov. A vzdá sa,  že sa to tiež začínajú diať, s výnimkou práve plánovaného vedľajšieho výletu do Afganistanu. Navrhol som aj Biblické jubileum - odpustenie všetkých dlhov, verejných aj súkromných. Koľko tomu dáme … päť rokov?

Ale ak sa pozrieme len na tie zmeny ktoré sa už dejú, už len jednoduchý a predvídateľný nedostatok finančných prostriedkov keď federálna a štátne vlády vyjdú na mizinu, bude transformovať americkú spoločnosť pomerne predvídateľným spôsobom. Ako budú mestám dochádzať peniaze,  vyparí sa policajná ochrana. Ale policajti potrebujú jesť a budú hľadať spôsoby ako využiť svoje zručnosti na nezávislej báze. Podobne ako sa budú rušiť vojenské základne po celom svete, vojaci sa vrátia do krajiny, ktorá ich nebude schopná reintegrovať do civilného života. Pardonovaní väzni sa ocitnú v takmer rovnakej situácii.

Takže tu budeme mať bývalých vojakov, bývalých policajtov a bývalých väzňov: jedna veľká šťastná rodina s pár skazenými jablkami a nejakými tými násilnými sklonmi. Konečný výsledok bude krajina zaplavená rôznymi kategóriami ozbrojených mužov, väčšinou  nezamestnanými, a mnohými z nich hranične psychotickými. Polícia v Spojených štátoch je ťažká skupina. Mnohí z nich stratili kontakt s ľuďmi, ktorí nie sú “v ozbrojenej službe” a väčšina z nich si vypestovala  my-versus-oni mentalitu. Vojaci vracajúci sa zo služby v zámorí často trpia na post traumatickú stresovú poruchu. Prepustení väzni tiež trpia na rôzne psychické ochorenia. Všetci z nich si skôr či neskôr uvedomia, že ich problémy nie sú lekárske ale politické. To spoločnosti znemožní aj naďalej ich držať pod kontrolou. Všetci z nich budú hojne využívať svoj výcvik v zbrani a iné odborné schopnosti na získanie čohokoľvek, čo potrebujú na prežitie. A naozaj dôležité je mať na pamäti, že to budú robiť bez ohľadu či to niekto bude považovať za legálne alebo nie.

Už som to povedal a poviem to ešte raz: veľmi málo vecí je dobrých alebo zlých sami o sebe, všetko sa musí posudzovať v kontexte. A v post-kolapsovom kontexte nemať strach či niečo je alebo nie je zákonné môže byť veľmi dobrá vec. Uprostred kolapsu nebudeme mať čas na debaty, uzákoňovanie, interpretácie, stanovovanie precedensov a tak ďalej. Robiť si starosti o vyhovovanie zložitému a nákladnému právnemu systému je to posledné, o čo by sme mali strachovať.

Niektoré právne prekážky sú naozaj malé a bezvýznamné, ale môžu byť napriek tomu dosť otravné.  Napríklad také domové združenie by vám mohlo chcieť dať pokutu alebo usilovať o súdny príkaz proti vám lebo nekosíte trávnik alebo za chov zvierat vo vašej garáži, alebo že ste postavili na kopci ktorý nevlastníte tú peknú veternú turbínku bez toho, aby ste najprv získali stavebné povolenie. Alebo by sa nejaký horlivec z miestneho úradu mohol pokúsiť dostať vás do basy za zdemolovanie nejakého opusteného mosta, pretože obmedzoval lodnú dopravu - viete, drobnosti ako toto. No, ak si je domové združenia vedomé toho, že máte veľký počet dobre ozbrojovaných, psychicky labilných priateľov, z ktorých niektorí stále nosia vojenské a policajné uniformy na slávu starých dobrých čias, potom vám pravdepodobne tú pokutu nedajú ani nebudú usilovať o súdny príkaz.

Alebo povedzme, že máte skvelý nový vynález, ktorý chcete vyrábať a distribuovať, povedzme  nové poľnohospodárske náčinie. Je to akýsi cep hustými ostrými britmi. Má sto a jedno použitie,  je cenovo vysoko efektívny a primerane bezpečný za predpokladu, že keď ho používate nestratíte hlavu, aj keď si ľudia zvykli nazývať ho “lietajúca gilotína”. Myslíte si, že  je to prijateľné riziko, ale máte obavy z vecí ako je bezpečnosť spotrebiteľov, zodpovednosť za škody a možno aj trestnoprávna zodpovednosť. Opäť je raz veľmi užitočné mať veľký počet vplyvných, fyzicky impozantných, mierne psychotických priateľov, ktorí v prípade že by sa nejaké právne veci objavili, môžu skočiť pozrieť sa na advokátov,  priateľsky s nimi pohovoriť, predviesť ako sa lietajúca gilotína správne používa, a celkovo urobiť všetko čo treba,  aby sa záležitosť vyriešila v priateľskom duchu, bez toho aby rukami prechádzali akéhokoľvek peniaze a aby sa podpisovali akékoľvek právne dokumenty.

Alebo, povedzme, vláda začne robiť ťažkosti okolo pohybu vecí a ľudí do a z krajiny, alebo si chce odrezať príliš veľký kus z obchodných transakcií. Alebo sa možno vaše mesto alebo štát rozhodne vykonávať vlastnú zahraničnú politiku a federálnej vláde sa zdá vhodné zasiahnuť. Potom sa môže ukázať ako dobrá vec, ak niekto iný má palebnú silu ktorá vládu, alebo to, čo z nej zostalo, privedie späť ku zmyslom a presvedčí ju byť rozumnou a milou.

Alebo možno chcete spustiť v komunite zdravotnú kliniku, aby ste mohli poskytnúť úľavu ľuďom, ktorí by inak nemali žiadnu zdravotnú starostlivosť. Nemáte záujem vyhlasovať sa za doktora, pretože títo ľudia lekárov podozrievajú, lebo lekári sa ich vždy snažili obrať o ich životné úspory. Predpokladajme ale že máte nejaké zdravotnícke vzdelanie, ktoré ste získali povedzme na Kube, a ste celkom schopný zvládnuť cisársky rez alebo operáciu slepého čreva, zašiť rany,  liečiť infekcie, naprávať kosti a tak ďalej. Chcete tiež mať možnosť šíriť opiáty, ktoré vám z času na čas posielajú priatelia z Afganistanu,  aby ste zmierňovali bolesti tvrdého post-kolapsového života. Nuž, prechádzať rôznymi licenčnými komisiami a získavať osvedčenia a povolenia a poistky pre prípad škody je za predpokladu sa viete obklopiť množstvom dobre ozbrojených, vytrénovaných a psychicky labilných priateľov úplne zbytočné .

Jedlo. Prístrešie. Doprava. Bezpečnosť. Bezpečnosť je veľmi dôležitá. Udržať poriadok a verejnú bezpečnosť si vyžaduje disciplínu, a udržiavanie disciplíny u veľa ľudí vyžaduje hrozbu silou. To znamená, že ľudia musia byť pripravení prísť si navzájom na pomoc, prevziať za seba navzájom zodpovednosť a robiť to, čo je správne. Dnes je bezpečnosť poskytovaná radom nafúknutých, byrokratických, neefektívnych inštitúcií, ktoré inšpirujú viac hnevu a skleslosti, než disciplíny, a vykonávajú ani nie toľko násilia ako zlého zaobchádzania. To je dôvod, prečo máme najviac väzenskej populácie na svete. Oficiálne sú tam  na to, aby ochránili ľudí od seba navzájom, ale v skutočnosti ich poslanie nie je zaistenie bezpečnosti, ale ochrana majetku a tých, kto ho vlastnia. Akonáhle budú tieto inštitúcie bez zdrojov, nastúpi obdobie povzdvihnutia, ale nakoniec sa ľudia budú musieť naučiť jednať so sebou tvárou v tvár, a spravodlivosť sa opäť stane osobnou cnosťou a nie federálnym ministerstvom.

Pokryl som to, čo považujem za zásadné, vychádzajúc z toho, čo som videl ako fungujúce a čo si myslím, že by mohlo fungovať pomerne dobre tu. Predpokladám, že veľa z vás si myslí, že je toto všetko je hudba ďalekej budúcnosti, ak  to vôbec niekedy dospeje do tak zlého stavu.  Určite máte plnú slobodu myslieť takým spôsobom. Riziko je, že si vám ujde príležitosť prispôsobiť sa novej realite v predstihu a potom už budete v pasci. Ako to vidím ja, je potrebné si vybrať: môžete prijať zlyhania systému teraz a zmeniť primerane svoj kurz, alebo sa môžete rozhodnúť, že je potrebné pokúsiť sa zotrvať v kurze, a potom budete pravdepodobne musieť akceptovať svoje vlastné individuálne zlyhanie neskôr.

Tak ako sa pripravíte? V poslednej dobe som počul mnoho vplyvných, úspešných ľudí rozprávať o ich rôznych vplyvných a úspešných kolegoch. Zvyčajne príbeh hovorí zhruba toto: “Môj a., Finančný poradca, b., investičný bankár, alebo c., veliaci dôstojník nedávno a. dal všetky svoje peniaze do zlata, b., kúpil chatu v horách, alebo c. vybudoval pod svojim domom bunker so zásobami potravín a vody na šesť mesiacov. Je to normálne? ” A ja im odpovedám, áno, samozrejme, to je absolútne neškodné.  Práve má krízu stredného kolapsu. Ale nie je to skutočná príprava. Niekto je len jednoducho farebnejší akýmsi neobvyklým, kontrakulturálnym spôsobom.

Tak, ako sa dá skutočne pripraviť? Poďme si prejsť zoznam otázok, ktoré sa ma ľudia  typicky pýtajú a ja sa pokúsim stručne reagovať na každú z nich.

OK, prvá otázka: O čo ide pri všetkom tom predstieraní práce v finančnom sektore? Čo sa to deje? Ľudia naľavo aj napravo strácajú zamestnania, a ak by sme počítali nezamestnanosť rovnako ako za čias Veľkej krízy a nehľadeli na varené čísla ktorými sa nás vláda snaží kŕmiť, potom sa blížime k 20% nezamestnanosti. A máme nejaký dôvod myslieť, že sa tam zastaví? Ste jeden z tých čo si myslia že prosperita je za rohom? Nielen joby a vlastné bývanie, ale aj penzijné úspory sa vyparili. Federálna vláda je na mizine, štátne vlády sú na mizine, niektoré viac než iné, a to najlepšie, čo vedia robiť je tlačiť peniaze, ktoré rýchlo strácajú hodnotu. Takže, ako môžeme získať základné veci, ak máme peniaze? Ako to urobiť? Dobrá otázka.

Ako som už stručne povedal, to základné sú potraviny, prístrešie, doprava a bezpečnosť. Bývanie dnes predstavuje mimoriadne zaujímavý problém. Je stále veľmi nadhodnotené a veľa ľudí platí nájomné a hypotéky, ktoré si už nemôžu dovoliť, zatiaľ čo mnohé domy stoja prázdne. Riešením je samozrejme zastaviť vaše straty a prestať platiť. Ale potom sa možno  budete musieť čoskoro presťahovať. To je v poriadku, pretože ako som spomenul, v okolí nie je nedostatok voľných nehnuteľností. Nájsť si dobré miesto na život bude čoraz menší a menší problém, pretože keď ľudia zastavia platby nájomného a hypoték a budú vysťahovávaní, počet voľných nehnuteľností bude len stúpať. Najlepším riešením situácie je stať sa správcom nehnuteľnosti, bývať v uvoľnenom dome legálne a zadarmo a dohliadať na veci pre majiteľa. Čo ak si ale nemôžete nájsť miesto ako správca nehnuteľnosti?  Nuž potom sa môžete stáť squaterom, viesť si zoznam voľných domov do ktorých sa môžete premiestniť a pre každý prípad mať vaše kempingové zariadenie po ruke. Ak vás vyhodia, je slušná šanca, že ľudia čo vás vyhodili budú uvažovať o najatí správcu pre svoju nehnuteľnosti aby udržali squaterov mimo. A čo budete robiť keď sa stanete správcom domu? Nuž budete sa starať o majetok, ale tiež dávať pozor na všetkých ostatných squaterov, pretože oni sú príčinou, prečo máte legitímne miesto na život.  Squater v hrsti je viac ako traja neprítomní majitelia na streche.  Neprítomní majiteľ by mohol eventuálne zrezať svoje straty a ísť preč, ale vaši priatelia squateri zostanú ako vaši susedia. A mať nejakých susedov je oveľa lepšie ako žiť v meste duchov.

Čo robiť, ak stále máte prácu? Ako sa pripraviť v takom prípade? Zrejmá odpoveď je byť pripravený na prepustenie alebo vyhodenie v ktorejkoľvek chvíli. Naozaj nezáleží na tom, ktorá firma vás vyhodí: podstatné je neutrpieť v procese žiadne psychické škody. Schlaďte svoju spotrebu čo najbližšie k nule, míňajte tak málo peňazí ako je len možné, takže keď prídete o svoju prácu až tak veľa sa nemusí zmeniť. Kým máte prácu, robte čo najmenej, pretože všetky tieto hospodárske aktivity sú len hroznou záťažou pre životné prostredie. Jemne dojazdite z vŕška až kým nezastanete a potom vystúpte.

Ak stále máte nejaké zamestnanie, alebo ak ešte máte nejaké úspory, čo máte robiť so všetkými peniazmi? Odpoveď je zrejmá, vytvorte si zásoby. Peniaze budú bezcenné, ale krabica bronzových klincov bude stále krabica bronzových klincov. Kúpte a uskladnite užitočné veci, najmä veci, ktoré môžu byť použité na vytvorenie rôznych druhov alternatívnych systémov na pestovanie potravín, poskytovanie prístrešia a poskytovanie dopravy. Ak nemáte vlastný kus miesta kde si môžete zásoby uskladniť, prenajmite si skladovací kontajner, zaplaťte ho na niekoľko rokov dopredu a jednoducho na ňom seďte až kým vám život neprinesie niečo užitočné na prácu. Niektorí z vás môžu byť vystrašení budúcnosťou ktorú som práve opísal - a to plným právom. Nie je nič čo by mohol ktokoľvek z nás urobiť aby sme zmenili cestu na ktorej sme: je to obrovský systém s ohromnou zotrvačnosťou a snažiť sa zmeniť jeho cestu je ako snažiť sa zmeniť dráhu hurikánu. Čo môžeme urobiť, je pripraviť sami seba a druhých, najmä zmenou našich očakávaní, našich preferencií a znížením našich potrieb.  Môžeme to znamenať, že prídete o nejaký posledný, neistý trochu zábavy. Na druhej strane tým že sa zmeníte na niekoho, kto môže mať lepšiu šancu prispôsobiť sa novým okolnostiam,  budete schopní dať sami sebe a ostatným veľký kus  nádeje, ktorá by inak neexistovala.

Preklad:  Juraj Mesík, marec 2009