Nemáte prístup k Vášmu heslu?
Ľubomír Ďurovič: Slovensko medzi Západom a Východom
prof. Ľubomír Ďurovič
Slovensko medzi Západom a Východom
Od Byzancie k Rímu, od Ríma k Rusku, od Ruska… kam?
Kam patrí Slovensko svojím kultúrno-historickým vývojom? K Západu, ako sa spravidla hovorí dnes? Či k Východu, ako sa jednoznačne hovorievalo za komunizmu? Pre západoeurópske médiá sme dlho boli „východným štátom“, ale Rusi hovorievajú „u vás, na Západe“.
Ľubomír ĎUROVIČ
Na túto tému som zhruba pred dvadsiatimi rokmi na objednávku Slobodnej Európy napísal esej, môj výklad tohto problému, pre ich rozhlasovú univerzitu. Keď som čítal v augustovom čísle OSi článok Romana Jocha Žije ešte západná civilizácia?, spomenul som si na tento svoj starý text, ktorý v tlači nikdy nevyšiel. Tým skôr, že s Jochom máme mnoho spoločných východísk, ale aj mnoho celkom rozličných uzáverov. Text som zredigoval s využitím môjho ďalšieho výskumu, odstránil som výslovné anachronizmy, ale nechávam ho zakončený tak, ako bol zakončený pred tými dvadsiatimi rokmi. Uzávery pre dnešný vývoj Slovenska prenechávam úsudku čitateľov.
***
Keďže sa chceme zaoberať kultúrnou históriou, musíme slová Západ a Východ prestať používať čisto zemepisne – veď v takom prípade sú aj Košice pre Bratislavčana východ, ale to nemá nič spoločné s našou témou. A nebudeme používať slová Západ a Východ ani ako synonymá pre NATO a bývalý „tábor mieru a socializmu“ či sovietsky blok – ani o to nám tu nejde.
Názvy Západ a Východ budeme používať pre dve historicky vzniknuté časti Európy s veľmi rozdielnym vývojom kultúrno-historickým (je to korektnejšie než termín „civilizačný vývoj“, ktorý môže vyvolávať neželateľné hodnotiace asociácie), čo sa stále veľmi intenzívne prejavuje aj v našom každodennom živote.
Základom pre tento rozdielny vývoj je rozdielne riešenie otázky politickej moci a rozdielne riešenie práva na poznávanie okolného sveta (gnozeológia) u európskych dedičov Rímskej ríše. Názvy Západ a Východ budeme používať len podľa tohto hľadiska.
Západná a Východná rímska ríša
Stará Rímska ríša, ktorá v dobe cisárstva obsahovala obrovskú časť Európy od Gibraltáru po Čierne more a k tomu dnešný Stredný východ a severnú Afriku, rozdelila sa z administratívnych dôvodov vo štvrtom storočí po Kristovi na ríšu Západorímsku s hlavným mestom Rímom a na ríšu Východorímsku s hlavným mestom Konštantinopolom, čiže po slovensky Carihradom (dnešný turecký Istanbul). V Ríme sídlil „na stolci Svätého Petra“ rímsky biskup, ktorý čoskoro získal postavenie hlavy vtedy už štátnej kresťanskej cirkve a titul „pápež“. V Carihrade sídlil jeden z piatich patriarchov – ako sa vtedy nazývali biskupi v najvýznamnejších východorímskych mestách – patriarcha konštantinopolský, síce prvý, ale medzi rovnými.
Onedlho po roku 400 Germáni vyvrátili ríšu Západorímsku, zatiaľ čo ríša Východorímska so svojím cisárom ostala nedotknutá. Napriek tomu rímsky pápež naďalej zostal hlavou celej kresťanskej cirkve.
Východorímska ríša, zvaná neskôr Byzanciou, stala sa takto jediným politickým dedičom Ríma a nepochybne najmocnejším štátom vo vtedajšom svete. Jej cisár Justinián I. v šiestom storočí určil aj pre kresťanskú cirkev jej úlohu v tomto štáte: cirkev má tvoriť ideový základ a tmel štátu, a štát má chrániť jednotu cirkve a čistotu jej učenia. Cisár, Bohom vyvolený „pomazaný“, je v jednej osobe hlavou i štátu i cirkve. Takéto spojenie štátnej a cirkevnej moci dostalo meno „cézaropapizmus“ a stalo sa základnou črtou vývoja v Byzancii a potom jej následníkovi – v Moskovskom, od XVIII. storočia Ruskom štáte. Východorímsky štát a cirkev sa takto nikdy nedostali do vzájomného konfliktu.
Spojenie štátnej a cirkevnej moci, „integrácia moci“, bude v našom ponímaní charakteristickou črtou vývoja na Východe: to znamená, že za Východ sa budú pokladať tie zeme, kde sa uplatňoval tento typ moci (autokracia, samoderžavie).
Na území Západorímskej ríše nebolo po jej vyvrátení jednotného štátneho útvaru. V dnešnom severnom Taliansku, Francúzsku a západnej časti Nemecka vznikali rôzne územné zväzky, z ktorých sa časom vyvinul Franský štát. Okolo roku 800 vybudoval tu Karol Velký silný štát, ktorý vyhlásil za svoj zmysel šíriť kresťanstvo v Európe a postupne sa nazval Svätou Ríšou rímskou. Hlava tohto štátu si prisvojila titul „Rímsky cisár“. Cisár bol postupom času volený, volili ho siedmi svetskí a cirkevní najvyšší hodnostári, kurfirsti (electores) a musel ho korunovať rímsky pápež.
Na rozdiel od Východu bola tu teda cirkevná moc oddelená od svetskej. Pápež, hlava postupne už len západného kresťanstva, sídlil v Ríme; cisár najprv stále sídlo nemal a sídlil na rôznych miestach terajšieho Nemecka – v Aachene, Goslare, Wurzburgu, Bambergu a inde. Pápež a cisár mali mnoho spoločných záujmov, ale súčasne ostal každý z nich najvyšším predstaviteľom svojej sféry a – okrem všetkého iného – boli od seba vzdialení aj geograficky. Mnohokrát v budúcnosti sa síce dostali jeden s druhým do konfliktu, ale vtedy vždy išlo o to mať prevahu, presadiť svoj záujem; nikdy nie o zničenie toho druhého. Cisár a pápež boli od seba navzájom závislí.
Takto vznikli na území bývalej Západorímskej, teraz Svätej ríše rímskej dve centrá moci – cisárstvo pre „svetskú“ a pápežstvo pre cirkevnú či „duchovnú“ moc. Tým sa pre celý ďalší vývoj v tejto časti Európy utvorili podmienky – v neposlednom rade psychologické – pre delenie moci, „dezintegráciu moci“.
Európsky Západ je teda charakterizovaný, na rozdiel od európskeho Východu, zásadným delením moci, „dezintegráciou moci“.
Obe časti Európy, východná i západná, rovnako zdedili kultúru a inštitúcie starej Rímskej ríše: treba tu spomenúť predovšetkým grécku filozofiu a rímske právo. A obe mali ako svoj ideový základ rozvíjajúce sa kresťanstvo.
Pomer ku gréckej filozofii sa však postupne stal druhým miestom, kde sa vývoj európskeho Východu a Západu uberal rôznym smerom.
Naša dnešná európsko-americká civilizácia vyrástla na dvoch rozličných gnozeologických tradíciách – na starozákonnej židovskej a na gréckej.
Starozákonné vyhnanie z raja je motivované tým, že Adam a Eva napriek Božiemu zákazu jedli zo „stromu poznania“. Had na to zviedol Evu a tá Adama vidinou, že „otvoria sa vám oči a budete ako Boh“. Toto miesto Biblie má niekoľko rozličných interpretácií, ale v starej židovskej a potom prvotnej kresťanskej tradícii sa toto miesto vždy rozumelo tak, že všetko, čo človek smie vedieť, je obsiahnuté v kánonických knihách Biblie (u kresťanov neskôr do toho boli zahrnuté aj diela cirkevných otcov), t.j. v napísaných textoch: kánonické knihy obsahujú pravdu zjavenú Bohom a inej pravdy o Bohu i o svete pre človeka niet a nemôže byť. Z tohto princípu vyplýva aj zákaz čo i len vysloviť Božie meno a akýmkoľvek spôsobom zobrazovať človeka či akékoľvek iné stvorenie Božie („neurobíš si podobu ničoho, čo je na nebi, na zemi a vo vode“). Akákoľvek empíria, poznávanie schopnosťami človeka samého, je prestúpenie Božieho zákona: veď práve za pokus o toto sme boli vyhnaní z raja a prinútení „v potu tvári svojej“ získavať svoj každodenný chlieb. V Starom zákone Hospodin na mnohých miestach zdôrazňuje, že k tomu, čo On povedal, neslobodno nič pridať a nič z toho odobrať. Na tomto stanovisku stála celá kresťanská cirkev až do Renesancie: konflikt o prekonanie tohto ponímania – ale len v západnej cirkvi –symbolizuje Galileiho výrok „A predsa sa točí!“.
Celkom iný postoj k svetu má grécka gnozeologická tradícia. Gréci mali množstvo bohov, tí sa medzi sebou správali v mnohom presne tak ako ľudia a nerobili si nijaký nárok na monopol znalosti o svete. Gréci preto od svojich bohov nemali nijaké texty so zjavenou pravdou, a teda nič im nebránilo, aby si kládli otázky, čo sa to okolo človeka deje a prečo sa tak deje; inými slovami – za empíriu im nehrozil Boží trest. Z týchto predpokladov vyrástli filozofovia ako Herakleites, neskôr potom Sokrates, Platón, Aristoteles, ale tiež matematici či prírodovedci vôbec, ako Archimedes, Euklides, Ptolemaios, spisovatelia a umelci ako Sofokles, Euripides, Praxiteles, Feidias…, ako aj celé klasické grécke umenie, vlastne dodnes vzor umeleckej dokonalosti v Európe.
Kresťanská cirkev na svojich konciloch najprv bezvýhradne prijala princíp zjavenej pravdy: za medzník sa pokladá rok 529, keď bola v Aténach zatvorená platónska akadémia a Byzancia so svojím cézaropapizmom sa pevne postavila za princíp monopolu zjavenej pravdy, čo odtiaľ prevzal Moskovský štát, čiže neskoršie Rusko: povestný výrok vložený Puškinom do úst cára Petra Veľkého „prerúbať okno do Európy“ na zlome XVII. a XVIII. storočia sa týkal jedine a výlučne gnozeológie. Petrovi išlo len o otvorenie Ruska pre výdobytky vtedajšej západoeurópskej vedy, vlastne mu išlo ani nie tak o vedu, ako o výdobytky techniky, najmä vojenskej. Absolútnej neobmedzenej moci byzantského typu sa však ani o vlások nevzdal.
Roku 1054 sa rozdelila aj kresťanská cirkev, ktorá až dovtedy bola aspoň formálne jednotná. Cirkev vo Východnej ríši sa vyvinula na dnešnú pravoslávnu cirkev a podržala si justiniánovské dedičstvo – byť ideovým základom svojho štátu. Spojenie či prepletenie štátnej a cirkevnej moci, štátu a pravoslávnej cirkve bolo rovnaké v Byzancii, ako aj v starom Srbsku a Bulharsku, dokiaľ tieto štáty Turci nevyvrátili, alebo v Moskve, ktorá sa po zničení Byzancie Turkami roku 1453 stala dedičkou byzantského duchovného odkazu.
Západná cirkev zaujala v novom západnom štáte, Svätej rímskej ríši, celkom iné postavenie. Bez väzieb k štátnej moci, vyvíjali pápeži iniciatívu v smeroch, ktoré sami uznali za vhodné. Rozličné postavenie cirkve na Západe a v Byzancii v tom čase veľmi pekne vidno na tom, ako sa velkomoravské knieža Rastislav pokúšal vybudovať kresťanskú cirkevnú organizáciu vo svojom štáte. Najprv poslal svojich poslov do Ríma, aby išli k pápežovi. Ale keď tam nepochodili, išli k byzantskému cisárovi Michalovi III., a ten sám pre misiu vybral bratov Sv. Cyrila a Metoda.
V tejto západnej cirkvi tzv. scholastika niekedy od 12. až 13. storočia začala cez Aristotelovu logiku prijímať grécku gnozeológiu a stavať sa na stanovisko, že človek má schopnosť a právo poznávať všetky veci okolo seba. Roku 1185 vznikla v Bologni prvá univerzita ako nástroj na získavanie nového poznania, nových vedomostí. A v 13. storočí táto cirkev prijala výklad Tomáša Akvinského, že Božie zjavenie možno poznať len vierou, ale že na svete sú aj veci, ktoré možno poznať ľudským rozumom.
V tom istom čase pre rôzne príčiny, pre expanziu islamu a s tým spojené krížové výpravy, ale rovnako aj pre svoju myšlienkovú strnulosť, Carihrad a východné mediterráneum postupne strácali svoju rolu kultúrneho centra vtedajšieho sveta. Centrum sa prenieslo do sféry západnej cirkve.
Veľmi dôležité bolo to, že niekedy okolo 9. storočia začali niektoré kláštory (Cluny) a neskôr i jednotlivci používať mravné zásady Nového zákona ako kritérium pre skúmanie toho, či štáty a cirkev sú skutočne kresťanskými inštitúciami, za aké sa vždy vyhlasovali. Základnými meradlami vernosti biblickému ideálu boli požiadavka chudoby a Kristov princíp „Miluj blížneho svojho.“ Vďaka tomu, že cirkevná a svetská moc na Západe boli od seba oddelené, nepodarilo sa nikdy ani cirkvi, ani štátom tieto kritické hnutia bezo zvyšku likvidovať. História českého kniežaťa Sv. Václava ukazuje veľmi pekne, ako sa na vládcovi začína ceniť už nie to, či je najsilnejší a najlepší bojovník, ale predovšetkým jeho vzdelanie, skromnosť a pokora.
Pojem „blížny“ a zásada „Miluj blížneho svojho“ spolu s tradíciou rímskeho civilného práva viedli postupne k tomu, že najvyššou etickou hodnotou a najvyšším kritériom spoločenského konania sa stával ľudský život, život každého jednotlivého človeka, bez ohľadu na rasu, jazyk, pohlavie alebo pôvod (vznikala antropocentrická spoločnosť, na rozdiel od starozákonnej teocentrickej spoločnosti). Tu je ideový základ individualizmu, snáh o rovnosť, integritu a právnu istotu každého jednotlivca, práva na vlastný názor aj keby bol iný, ako majú všetci ostatní.
Významným posilnením tohto ideálu bol vznik anglického štátu, odkiaľ sme dostali – zrejme z normanskej tradície zhromaždenia slobodných občanov (ting) – zásadu oddelenia moci zákonodarnej, výkonnej (vládnej) a súdnej.
Na Východe vznikol opačný ideál, ideál jednotnej moci v centralizovanom štáte, kde sa štát a cirkev vzájomne podporujú a chránia: odchýlky od ich spoločnej línie sú prakticky nemožné, a keď k nim niekedy došlo, boli vždy vyhladené.
Západná dezintegračná vývojová tendencia sa prejavila v našom tisícročí najvýraznejšie v reformačných hnutiach, v sekularizácii verejného života, vo vývine spoločenského zriadenia smerom k zvyšovaniu ochrany jednotlivého občana, vo vzniku a rozvoji vedy a umení ako samostatných vývojových radov.
Na Východe viedla integračná vývojová tendencia často priam k opačnému vývoju.
Dezintegrácia kresťanskej cirkve
Reformačné – alebo heretické – hnutia sa v kresťanskej cirkvi zjavovali vlastne od samého začiatku. Išlo vždy o konfrontáciu cirkevnej praxe s biblickým textom alebo biblickým ideálom, v druhom tisícročí spravidla s novozákonným ideálom etickým. Vďaka dezintegrácii moci štátnej a cirkevnej na Západe našli nové myšlienky spravidla ochranu u niekoho dostatočne mocného, a tak postupne vznikol najprv od 13. storočia rad reformačných hnutí ako boli waldenskí, albingenskí, alebo český husitizmus, potom v 16. storočí veľké reformačné cirkve – luteránská a kalvínska – a v posledných dvesto rokoch hlavne v Amerike ďalšie kresťanské cirkve ako baptistická, metodisti, letničné hnutie a podobne.
Každé rozštiepenie bolo, hlavne v starších obdobiach, najprv ostro prenasledované, od cirkevnej kliatby až po fyzickú likvidáciu protivníka, ale nakoniec všetky cirkve, staršie i novšie, boli nútené uznať, že každý človek musí mať právo hľadať svoju cestu k Bohu, pokiaľ jeho existenciu uznáva – a tak sa ekumenizmus stal vysokou hodnotou, ku ktorej sa dnes v nejakej podobe priznávajú všetky kresťanské cirkve. Ekumenizmus je uskutočnenie dezintegrácie vo sfére cirkve.
V čase okolo cirkevného rozkolu a po ňom existovalo aj vo východnej cirkvi veľké reformné hnutie – bogomilstvo. Ale bogomilstvo bolo nakoniec vyhladené a žiadne ďalšie hnutie nepodrobilo skúmaniu ani vierouku, ani prax pravoslávnej cirkve. Jediný veľký vnútorný spor tu vznikol ako ľudový odpor proti niektorým formálnym zmenám, zavedeným moskovským patriarchom Nikonom v 17. storočí: predovšetkým či sa treba križovať dvoma alebo tromi prstami, ako hlboko sa treba klaňať pred ikonou a pod. A stúpenci tohto odporu, zvaní „staroverci“ či potupne „rozkolníci“, boli likvidovaní alebo vyhnaní zo zeme a ich spoločenstvá prežili len na území susedných krajín alebo v najneprístupnejších častiach Ruska. Oficiálna pravoslávna cirkev nebola týmto hnutím nijako dotknutá.
Sekularizácia znamená rozmedzenie toho, kam majú zasahovať cirkevné a kam svetské orgány. Pretože v starších obdobiach cirkev rozhodovala vo všetkých sférach spoločenského života na základe starozákonného princípu zjavenej pravdy, znamená sekularizácia nepochybne obmedzovanie cirkevnej moci.
Renesancia znamenala okrem iného návrat k antickej vzdelanosti: ale grécka antická filozofia dávala človeku právo rozumom skúmať všetko bytie, teda aj otázku existencie bohov či Boha, a tu je začiatok oddelenia na rozume založenej vedy od viery. Osud Galileiho ukazuje, ako sa i západná cirkev snažila po svojom usmerniť racionálne poznanie, t. j. vedu, ale neuspela – čo jej v dôsledkoch veľmi prospelo, pretože sa v novších časoch cirkve mohli venovať len otázkam duchovného života človeka, viery či etiky, ale museli sa vzdať ambície rozhodovať o každom poznaní – ako si to dnes ešte stále nárokujú fundamentalistické krídla niektorých náboženstiev.
Vo sfére východnej cirkve nebolo renesancie a prepletenie štátnej a cirkevnej moci trvalo v Rusku až do začiatku XVIII. storočia. Napríklad prvého ruského kníhtlačiara viac ako sto rokov po Gutenbergovi cirkevné konzervatívne kruhy vyhnali z Moskvy. Až mimo Ruska, na území vtedajšieho Poľsko-litovského štátu, mohol tento tlačiar, Ivan Fedorov, rozvinúť svoju činnosť.
Veľmi rozlične sa rozvíjalo aj sociálne postavenie občanov na Západe a Východe.
Od ranného stredoveku, s rozpadom kmeňov a vznikom štátov, tvorila sa okolo panovníka elitná vrstva, šľachta.
Na Západe sa postavenie šľachty formovalo feudálnym (lénnym) systémom, ktorý znamenal vzájomný záväzok medzi lénnym pánom a lénnikom („vazalom“). Lénny pán, v prvom rade panovník, dával svojim lénnikom, t. j. šľachticom, isté dedičné práva za sľub vernosti a pomoci v boji, za ochranu istého územia, hraníc a pod. Na tieto dedičné práva, privilégiá, si šľachta v mnohých krajinách vymohla slávnostné písomné potvrdenia typu Magna Charta libertatum (1215) v Anglicku alebo Zlatá bula Ondreja II. (1222) v Uhorsku. Tieto dokumenty sa stali východiskom pre rozvoj občianskych práv aj iných vrstiev obyvateľstva.
Po šľachte si podobné, hoci oveľa menšie práva získali aj mestá a ich mešťania. Osobne to mešťanovi zaručovalo, že je slobodným občanom, t. j. že nepodlieha žiadnemu zemepánovi, ale len svojmu mestu a jeho súdu, že nikomu inému nemusí platiť dane, že v meste môže monopolne vykonávať svoje remeslo a predávať svoje výrobky atď.
Šľachta a mestá spolu s duchovenstvom boli základom tzv. stavovského zriadenia v západoeurópskych krajinách a od 13. až 14. storočia reprezentanti stavov tvorili zemské snemy so zákonodarnou mocou. Súčasne vznikli zemské súdy, v zásade nezávislé, na exekvovanie prijatých zákonov a záväzkov.
Tým, že šľachta a mestá mali zabezpečené svoje miesto v štruktúrach západoeurópskych štátov, stali sa – v rôznej forme v rôznych zemiach – popri panovníkovi nositeľmi štátnej myšlienky, nositeľmi či podporovateľmi rôznych nových myšlienkových a umeleckých prúdov a v neposlednom rade aj nositeľom ekonomickej inovácie. Šľachta bola nositeľom štátnej myšlienky napríklad u nás, v starom Uhorsku, kde králi boli od 13. storočia cudzinci, ale o špeciálne záujmy Uhorska dbala uhorská šľachta a slobodné kráľovské mestá, reprezentované na zemskom sneme, „diete“. Príkladom štátu, kde nositeľom štátnej idey bolo meštianstvo, je Švajčiarsko alebo Holandsko. Na slovanskom území možno uviesť mesto Dubrovnik na Jadranskom pobreží, kde meštianstvo vybudovalo bohatú a silnú mestskú republiku s kvitnúcou chorvátskou literatúrou už v 15. a 16. storočí.
Je nepochybné, že takéto dedičné garantovanie istého postavenia v spoločnosti dávalo človeku z týchto stavov aj isté psychické vlastnosti, vedomie zodpovednosti alebo súčasne i vedomie, že on osobne je niečím, že jeho stanovisko sa musí brať do úvahy, a pritom sa nemusí zhodovať so stanoviskom druhých a že existujú orgány, ktoré tieto jeho práva chránia – teda vzniká individualizmus (ktorý sa, samozrejme, tiež môže zvrhnúť na spupnosť). Na pozadí všeobecnej tendencie musíme však vidieť aj opačné prípady, keď sa jedna strana pokúsila získať nekontrolovanú moc.
Privilégiá šľachty majú, samozrejme, svoju vývojovú dynamiku. To, čo bolo primárne zárukou ochrany proti svojvôli panovníka, stalo sa nástrojom nadvlády šľachty nad poddanými alebo – v 18. a 19. storočí – výsadou, ktorá šľachtu uprednostňovala pred zákonom voči ostatným vrstvám obyvateľstva. Preto západný vývoj, vo forme tzv. „prirodzeného práva“, od 18. storočia viedol k odstráneniu privilégií a k zrovnoprávneniu všetkých občanov, t. j. k rovnakej ochrane proti moci pre všetkých.
Rozšírenie občianskych práv aj na sedliaka bolo i na Západe zložitým procesom. Asi jedinou výnimkou v Európe bolo Švédsko, kde sedliaci boli odjakživa slobodní a od vzniku stavovského štátu tvorili štvrtý ríšsky stav. Pätnáste a šestnáste, storočie, ktoré znamenali velký rozkvet pre stavovské západoeurópske štáty, priniesli najhorší útlak pre sedliaka: a v zemiach ako Rakúsko, Uhorsko, Česko, východné nemecké krajiny (Brandenburg) či Poľsko bol sedliak zákonom degradovaný na nevoľníka, t. j. nesmel sa sťahovať, musel veľkú časť svojho času pracovať na panskom a oženiť sa či poslať syna na učenie smel len s dovolením svojho zemepána. V ostatných, západnejších zemiach západnej Európy (zhruba v tých, ktoré do 5. storočia patrili do Rímskej ríše) pripútanie k pôde a pracovná povinnosť neexistovali, lenže sedliak nevlastnil zem, musel ju árendovať, a tým bol v rukách svojho zemepána.
Oslobodenie sedliaka v týchto krajinách bolo výsledkom kombinovaného tlaku ekonomických, ideových a politických faktorov. Ale keď americký parlament roku 1776 prijal deklaráciu ľudských práv, ktorá prvý raz v dejinách ľudstva zaručovala všetkým ľuďom rovnosť pred zákonom, existovalo u nás, vo vtedajšom Uhorsku i celom habsburskom mocnárstve, ešte stále nevoľníctvo. To bolo odstránené až „robotným patentom“ cisára Jozefa II. o niekoľko rokov neskôr. A z poddanstva bol u nás sedliak oslobodený až po roku 1848 a až začiatkom 20. storočia sa prebojovalo všeobecné hlasovacie právo. Tento rozdielny vývoj postavenia sedliaka v strednej a západnej Európe, hoci obidve sú súčasťou európskeho Západu, ako sme si ho definovali na začiatku, má zrejme vážne dôsledky dodnes.
Na európskom Východe sa postavenie obyvateľov v štáte vyvíjalo podstatne inak. Základným rozdielom je to, že tu pomer šľachty k panovníkovi nenadobudol charakter vzájomného záväzku. Šľachta bola vládcovou družinou a ten si zachoval právo jednostranne rozhodovať. Nikdy tu pred koncom 18. storočia neexistovala nejaká listina vymedzujúca práva a povinnosti šľachty, akou boli Magna Charta alebo Zlatá bula. Šľachta nemala žiadne privilégiá, t. j. žiadne garancie proti svojvôli panovníka. Ruský cár, keď to uznal za potrebné, zorganizoval si osobitnú vojenskú moc, „opričninu“, a neposlušnú šľachtu, ruských bojarov, dal buď pobiť, alebo zbavil ich majetkov a vyhnal zo sídiel, alebo inak pokoril – preto Ivan IV. dostal meno „Hrozný“. A o sto rokov neskôr, keď Peter I. zvaný „Veľký“ chcel modernizovať Rusko a šľachta sa tomu vzpierala, dal si k sebe docitovať bojarov a neposlušných vlastnoručne tĺkol alebo šklbal za brady. V čítankovej literatúre sa to môže vykladať ako Petrova demokratickosť, t. j. že trestal tých, ktorých ľud nenávidel, ale v celoeurópskom svetle je to svedectvom toho, že titul „samoderžec“ nebolo prázdne slovo a že ruský šľachtic nemal osobnú a majetkovú dedičnú nezávislosť, akú mal šľachtic na Západe. Nemožno si predstaviť, že by povedzme habsburský cisár, ktorý bol súčasne aj uhorským kráľom, šklbal za bradu palatína Thurzu, čo ruský cár mohol robiť bez ohrozenia svojho postavenia. Obmedzenia cárskej samovlády – a neskôr samovlády Leninovej, Stalinovej alebo Brežnevovej – vlastne (s krátkou pauzou) nikdy neexistovali.
Rovnako neboli na Východe slobodné mestá, neexistovali mestské práva a neexistoval mešťan ako slobodný občan, ako nositeľ istých ideí, inovátor, mecenáš. Kupec nie je v ruských dejinách nikdy štátotvornou či kultúrotvornou vrstvou: v ruskej literatúre je kupec takmer vždy skôr kšeftár alebo ponížený úplatkár.
Aby sme boli presní: v starom Rusku boli dve mestá, Novgorod a Pskov, ktoré boli dlho slobodnými mestskými republikami, spravovanými svojimi „veče“, t. j. zhromaždeniami slobodných občanov. Tieto mestá si síce povolávali kniežatá, ale uzatvárali s nimi osobne zmluvy, kde sa zakaždým presne vymedzilo, čo knieža smie a čo nesmie. Bol to teda vzájomný zväzok, do istej miery porovnateľný s tým, čo sme videli vo feudálnom systéme na Západe. Keď Moskva „zjednocovala“ rozdrobené Rusko koncom 15. storočia, boli obe tieto mestá vojensky porazené, vypálené, ich samospráva zlikvidovaná a od toho času neexistovali z centrálnej nekontrolovateľnej samovlády cára v Rusku žiadne výnimky.
Podobne sa vyvinulo postavenie maloruskej (ukrajinskej) šľachty, keď Bohdan Chmeľnickij roku 1654 jadro dnešného ukrajinského územia (Hetmanát) odtrhol od Poľsko-litovského štátu a pripojil ho k Moskovskému štátu (dnešnému Rusku). Šľachta si tu istý čas zachovala svoje tradičné privilégiá, podľa princípov platných z poľsko-litovských čias, tzv. Litovského štatútu. Ale keď táto šľachta chcela v druhej polovici 18. storočia dostať od cára potvrdenie svojich privilégií a formálne konštituovať „Malorusko“ ako samosprávnu jednotku, v personálnej únii s „Veľkoruskom“, cisárovná Katarína Veľká sa nazlostila, všetky tradičné práva odmietla a z Ukrajiny urobila jednu z gubernií, čo malo fatálne dôsledky pre vývoj ukrajinského národa a čo je začiatkom jeho neskoršieho žalostného stavu. Mutatis mutandis to isté sa potom dialo so všetkými územiami, ktoré sa v priebehu 19. a 20. storočia privteľovali do ruského štátu.
Výnimkou bolo len Fínsko, ktoré sa odtrhlo od Švédska a dobrovoľne pripojilo roku 1809 k Rusku. Boj Fínskeho veľkokniežatstva o udržanie svojho tradičného konštitučného charakteru, odlišného od samovlády v ostatnom Rusku, je neobyčajne pútavá kapitola európskej – skôr kultúrnej než politickej – histórie.
Veľmi poučný je vznik a vývoj toho, čo dosť vágne nazývame „kultúra“, t. j. školstva a vzdelávacieho systému, vedy, umenia, techniky a pod.
Celá Európa spoločne zdedila antické dedičstvo a do 11. – 13. storočia máme v celej Európe napr. spoločný románsky štýl s umením v zásade cirkevným (podľa uznesení tzv. ikonodulského cirkevného koncilu).
Západný vývoj, ktorý prijal grécku gnozeologickú tradíciu i hodnoty antického umenia, viedol ku vzniku a relatívne rýchlemu striedaniu štýlov – gotického, renesančného a barokového, ku vzniku výtvarných umení, ktoré už nie sú len v službách cirkve, ku vzniku beletrie, divadla a hudby, od 13. storočia k zakladaniu univerzít a vzniku filozofie a vedy ako od cirkve stále nezávislejších vývojových radov. Mocným inovačným impulzom tu bola práve antická tradícia. Inovácia, hľadanie nového, pohľad dopredu sa stali hybnými silami na Západe.
Integrovaná moc na Východe priniesla skôr opačné vývojové tendencie. Vo sfére východnej cirkve nikdy nebola renesancia. Obraz (ešte v 6. – 7. storočí) strnul do ikony, ktorej forma bola kodifikovaná, takže ikona sa musela maľovať podľa ustálených vzorov – „podlinnikov“. Jediným zdrojom vedomostí až do 13. storočia ostala Biblia a cirkevní otcovia, „sväté knihy“, ako sa v Rusku hovorilo: len v ich interpretácii sa hľadali odpovede na otázky dňa.
Takto na Východe až do 18. storočia nevznikla veda a svetské umenie, nevznikol školský systém, prvá univerzita a Akadémia vied boli založené až v 18. storočí, podľa vzoru už dávno existujúcich západných inštitúcií: nové hlavné mesto Ruska Sankt Peterburg bolo vybudované v tom istom 18. storočí na samom okraji štátu, na ťažko dostupnom blatistom pobreží Baltického mora, aby sa otvorilo „okno do Európy“.
Výsledky spontánneho vývoja na Západe si Východ, predovšetkým Rusko, osvojoval tým, že preberal hotové výsledky, často priam importoval ľudí, avšak bez toho, že by sa bol pokúsil – až do druhej polovice 19. storočia – vytvoriť spoločenské podmienky, ktoré vývoj umožňujú a stimulujú. Pravda, potom taký importovaný produkt, v zásade zbavený perspektívy zmeny, tu bol v mnohých prípadoch dovedený do maximálnej virtuozity (napr. balet). To isté sa stalo v sovietskych rokoch so športom, ktorý je tiež produkt spontánneho vývoja na Západe.
Vo všetkých formách integrácie či dezintegrácie moci, o ktorých sme dosiaľ hovorili, išlo o právne či ideové postavenie sociálnych skupín alebo jednotlivcov. Nikde sme sa nedotkli otázky majetku či peňazí, ktorú niektoré vývojové teórie, predovšetkým všetky varianty marxizmu, pokladajú za rozhodujúci vývojový faktor.
Bez toho, aby sme pátrali po prapríčinách, môžeme konštatovať, že morálne hodnotenie majetku sa na Západe okolo 15. storočia podstatne zmenilo. Na rozdiel od novozákonného ideálu chudoby, ktorý platil napríklad ešte u radikálneho krídla husitov, už cirkev v 16. storočí nemá námietky proti majetku. Naopak, majetok získaný poriadnou prácou je cnosť, z práce sa stáva náplň mravného života. Kalvinizmus videl napríklad v blahobyte symptom toho, že človek je predestinovaný k spaseniu: na tom, že sa mu práca darí a že z nej rastie jeho blahobyt, presviedča sa človek – podľa klasického kalvínskeho ponímania – o Božej priazni. Niekde tu sú myšlienkové základy podnikavosti a novodobého kapitalizmu: osobná sloboda a právna istota, o ktorých sme hovorili predtým, sú pre tento vývoj nutnými predpokladmi.
Tu, pravda, vznikajú aj predpoklady pre sociálne konflikty, ktoré sú charakteristické pre 19. a 20. storočie. Všeobecné tendencie k rovnosti pred zákonom, ktoré sme videli vo vývoji na Západe, dostávajú sa do rozporu s majetkovou nerovnosťou, ktorá je nutným dôsledkom toho istého vývoja: integrita jednotlivca znamená takisto ochranu pred násilím a právo na vlastný názor, ako právo vyberať si zamestnanie, zarábať si peniaze a vlastniť majetok. Z tohto rozporu vznikol na Západe v 18. a 19. storočí rad sociálnych teórií a hnutí, ktoré sa spravidla volajú socialistickými.
V Rusku sociálna otázka nebola nikdy nastolená pred polovicou 19. storočia. Koncom storočia sa však aj v Rusku začal rozvíjať kapitalizmus a s ním bola importovaná ideológia marxistickej sociálnej demokracie. Rozdiel medzi západným vývojom sociálnej demokracie k tzv. reformizmu, a vývojom ku komunizmu, ktorý z klasickej sociálnej demokracie vznikol na ruskej pôde, pozostáva vo všetkom podstatnom z aplikácie východného modelu integrácie moci na klasickú teóriu socializmu. O tomto smere vývoja v Rusku rozhodol výsledok vnútorného konfliktu menševikov s boľševikmi na zjazde ruskej sociálno-demokratickej strany v Prahe roku 1912.
Dezintegrácia moci je niečo, čo ľudskej spoločnosti nie je dané od prírody. Staršie štádiá vývoja ukazujú, že hlava rodiny, kmeňa či štátu mali najčastejšie absolútnu moc, rozhodovali o osude ostatných členov takého spoločenstva podľa vlastnej vôle. Teda vývoj k dezintegrácii moci, k osobným slobodám jednotlivca, k individualizmu nie je niečo, čo leží v prirodzenosti človeka. Skôr naopak, dezintegrácia moci, delenie moci predstavuje prekonanie prastarého biologického práva silnejšieho.
Preto sa môže stať, že sa zhodujú výsledky vývoja tam, kde na území Západu niektoré etapy západného dezintegračného vývoja nenastali, so stavom na Východe, kde integrácia moci, a teda jednota, sú programom.
Kde je miesto Slovenska v tomto európskom vývoji? Ako časť starého Uhorska, do ktorého sa naše územie dostalo po rozbití Veľkomoravskej ríše, stalo sa Slovensko od začiatku nášho tisícročia súčasťou západného vývoja v tom slova zmysle, ako sme Západ charakterizovali v predchádzajúcej časti tohto výkladu.
Kresťanstvo v podobe cyrilometodskej misie k nám, pravda, prišlo z Byzancie, t. j. z Východu. Len vďaka tomu vzniklo v 9. storočí slovanské písmo a Biblia bola preložená do slovanského jazyka, ktorý dnes voláme jazykom staroslovienskym. Rím, centrum vznikajúcej západnej cirkve, totiž v tom čase, na rozdiel od Byzancie, pripúšťal liturgiu len v troch jazykoch – latinčine, gréčtine a hebrejčine, a preto sú preklady Biblie do nemčiny, francúzštiny alebo angličtiny o mnoho storočí neskoršie, než preklad Sv. Cyrila a Metoda. Povolenie slovanskej liturgie z Ríma pre Veľkú Moravu bolo ojedinelou výnimkou v praxe Kúrie tých čias. Platilo síce len necelých dvadsať rokov, ale dielo Cyrila a Metoda aj tak zanechalo obrovské kultúrne a politické dedičstvo. Potom, keď najprv slovanská liturgia bola zakázaná a slovenské územie, ako časť Uhorského štátu, sa dostalo do sféry západnej cirkve, používala sa u nás až do reformácie ako bohoslužobný jazyk len latinčina.
Že vlastný jazyk (a starosloviensky liturgický jazyk sa zrejme pociťoval ako vlastný jazyk) ako jazyk bohoslužobný bol veľmi vysokou hodnotou, vidieť na príklade českého štátu. Tam slovanská liturgia nebola likvidovaná rovnako bezo zvyšku ako u nás na Veľkej Morave, napriek tomu, že aj České kniežatstvo sa stalo súčasťou západnej cirkve. Snaha o obnovenie slovanskej bohoslužby bola po niekoľko storočí mocným duchovným impulzom v českom štáte a v 14. storočí, keď cisár Karol IV. vymohol od pápeža aspoň pre jeden kláštor, zvaný „Na Slovanech“, právo slovanskej liturgie, vyvolalo to v zemi obrovskú duchovnú aktivitu: ihneď vznikol nový preklad celej Biblie do češtiny, vznikla veľká literatúra v národnej reči a to všetko sa stalo impulzom k najstaršiemu európskemu masovému reformačnému hnutiu – k husitizmu.
Byzancia bola v čase Sv. Cyrila a Metoda na vrchole svojho rozkvetu. Rozpory s Rímom sa však neustále stupňovali a vyvrcholili roku 1054 v úplnom cirkevnom rozkole, „schizme“. Odvtedy sa rozdelenie na Západ a Východ začalo postupne prejavovať a každá z týchto častí Európy začala dostávať tie vlastnosti, o ktorých sme dosiaľ hovorili. Z takejto perspektívy môžeme povedať, že pre celkový ideový vývoj Slovenska bolo roztrhnutie zväzkov s Byzanciou a bezvýhradné začlenenie celého Uhorska do západného kultúmo-historického typu nepochybne pozitívnym javom.
Takže môžeme povedať, že sme v začiatkoch svojej národnej histórie dostali od Byzancie, t. j. od Východu to dobré, čo pre náš ďalší vývoj bolo vtedy najdôležitejšie, ale vyhli sme sa negatívnym javom, ktoré byzantský cézaropapizmus v stále väčšej miere prinášal v priebehu ďalších storočí.
Tesne okolo roku 1000 bola zaistená existencia štátov uhorského a poľského tým, že v dohode medzi vtedajším pápežom Silvestrom II. a cisárom Svätej ríše Ottom III. boli založené arcibiskupstvá pre Poľsko v Gniezne a pre Uhorsko v Ostrihome. Dôležitú úlohu pri tom hral Sv. Vojtech, z českej veľmožskej rodiny Slavníkovcov, oponent Přemyslovcov, bývalý pražský biskup, národný svätý český, poľský i uhorský (podľa neho je na Slovensku pomenovaný Spolok Sv. Vojtecha). Ostrihomský arcibiskup sa pre celý nasledujúci vývoj stal cirkevnou hlavou Uhorska, „Primas Hungariae“, najprv pre celú kresťanskú cirkev, po reformácii len pre katolíkov; pocit jednotnosti tohto cirkevného celku bol pre integrálny vývoj Uhorska rovnako dôležitý ako svätoštefanská kráľovská koruna, jeho politický korelát. Vďaka jednotiacej hodnote ostrihomského arcibiskupstva boli slovenskí katolíci psychologicky omnoho užšie zviazaní s Uhorským štátom ako napríklad slovenskí evanjelici.
Evanjelici si po reformácii, na zlome 16. a 17. storočia vybudovali vlastnú cirkevnú organizáciu a cítili väčšiu spolupatričnosť s Čechmi, ani nie tak vďaka českému jazyku, ktorý od 15. storočia používali všetci Slováci ako svoj spisovný či písomný jazyk, ale skôr vďaka spoločnej tradícii husitizmu ako reformačnej cirkve a po Bielej Hore vďaka splynutiu tisícov českých náboženských exulantov so slovenskými evanjelikmi.
Tento rozdiel v solidarite hral v novších slovenských dejinách veľmi dôležitú rolu.
Ale existencia Uhorska má rozhodujúci význam i pre samotné formovanie nášho národa. Slovenský národ sa po rozpade Veľkej Moravy postupne sformoval z tej časti jej slovanského obyvateľstva, ktorá sa dostala do uhorského štátu, kým zvyšná časť tvorila Moravskú marku („markrabství“) a národnostne sa stala Čechmi. Odlišnosť západných Slovákov od východných Moravanov na Moravskom Slovácku je založená len na historicky vzniknutom pocite národnej rôznosti, pretože jazyková hranica tu neexistovala a slovenské dialekty prechádzajú do moravských, t. j. dialektov českého jazyka, celkom voľne, bez jazykových rozdielov medzi susednými obcami. Názov Slovák sa najprv užíva práve na tomto pohraničí okolo konca 15. storočia a odtiaľ sa potom rozširuje ďalej.
V Uhorsku sa šľachta vyvíjala podľa západoeurópskeho modelu – ako vrstva, ktorá s panovníkom vstupuje do vzájomne zaväzujúceho pomeru. Dostáva svoje slobody a majetky za sľub vernosti a pomoci panovníkovi: tým sa obmedzuje kráľova samovláda, zavádza sa písomný zákon a nezávislý súd, „sedria“, na jeho exekvovanie. Medzi práva uhorskej šľachty patrilo i právo povstať proti kráľovi, ak by porušil tieto garantované slobody. Tieto slobody boli slávnostne potvrdené už roku 1222, keď kráľ Ondrej II. vydal svoju Zlatú bulu a tá šľachte – spolu so vznikajúcimi mestami – zabezpečila privilégiá, ktoré platili až do roku 1848 a do istej miery vlastne až do zániku Uhorska roku 1918. Šľachta sa spolu so slobodnými kráľovskými mestami stala nositeľom uhorskej štátnej myšlienky. Od roku 1299 fungoval uhorský zemský snem, ktorý vydával zemské zákony a v kritických situáciách chránil krajinu pred samovládou panovníka. Aj proti Habsburgovcom v čase najostrejšej protireformácie ubránil uhorský snem isté formy náboženskej slobody. Napríklad existencia evanjelikov na Slovensku bola ubránená roku 1681 zákonným článkom, čiže Artikulom 26, a preto sa kostoly a zbory, zachované podľa neho, volajú „artikulárnymi“.
Uhorská šľachta bola po 500 rokov, až do roku 1848, nositeľom samosprávy v stoliciach, ktoré sa neskôr volali župami. Každý príslušník šľachty, bez ohľadu na majetok – t. j. aj drobní zemania – mal hlasovacie právo, takže Montesquieu vraj pokladal uhorské stolice za ideálne aristokratické republiky. Jedno z najznámejších diel našej literatúry, Kalinčiakova Reštavrácia, opisuje práve takéto stoličné voľby niekedy v prvej polovici minulého storočia. No keďže je to satira, stráca sa nám pri jej čítaní spravidla fakt samotných volieb, napríklad to, že malý zeman Ondrej Levický môže zorganizovať koalíciu, ktorá porazí dovtedajšieho vicišpána.
Tu treba pripomenúť, že medzi šľachtu patrili aj zemania. Zemania boli v niektorých častiach Slovenska, napríklad v Turčianskej, Oravskej a Liptovskej stolici, veľmi početní, v niektorých obciach tvorili azda až väčšinu obyvateľstva. K zemianstvu nepatril nutne majetok, zemiansky titul mohol znamenať iba vyznamenanie za udatnosť v boji alebo za službu kráľovi či zemepánovi, potvrdené dokumentom, „armálesom (na psej koži)“. Názov „sedmoslivkár“ je – možno väčšmi závistlivý než posmešný – názov týchto drobných zemanov, síce chudobných, ktorí však boli slobodnými občanmi, t. j. mali rôzne výsady (napr. vo vojenskej službe; mohli si upraviť podobu priezviska, napr. Ribay z Ryba, Holuby z Holub) a podieľali sa na samospráve svojich stolíc.
Inú, typicky západnú formu zaručenia osobnej integrity značnej časti obyvateľstva predstavovali mestá, z ktorých najvýznamnejšie sa v Uhorsku stali „slobodnými kráľovskými mestami“. Takými boli napríklad Bratislava, Nitra, Košice, Trnava, Žilina, Levoča, Skalica a iné. Podobný charakter mali banské mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Krupina, Rožňava a iné. Mestá nepodliehali šľachtickej stolici, mali vlastnú volenú samosprávu, vlastné súdy, vrátane hrdelného práva, a najmä mali rad práv ekonomických, ktoré zabezpečovali mešťanom výhody pri výrobe a pri predaji vlastných výrobkov. Pravda, prijatie za mešťana bola veľmi zložitá, reštriktívna procedúra.
Mestské práva u nás dostávali obce, spravidla staré trhové osady, najmä s nemeckou kolonizáciou po tatárskom vpáde roku 1240. Vzorom pre mestské štatúty bolo obyčajne magdeburské mestské právo a mešťanmi boli na začiatku spravidla Nemci. Ale už od 14. storočia sa ukazuje, ako sa Slováci snažia stať sa mešťanmi. Roku 1381 na základe sťažnosti rozhodol kráľ Ľudovít Veľký, že v Žiline majú mať Nemci a Slováci po polovici členov v mestskej rade, tzv. Privilegium pro Slavis. Roku 1608 boli Slováci, Nemci a Maďari všeobecne zrovnoprávnení v mestských radách v celom Uhorsku.
Mestá si viedli tzv. mestské knihy, kde sa zapisovali nielen všetky rozhodnutia mestskej rady či súdne výroky, ale tiež stanoviská jednotlivých občanov pri sporoch, výpovede obžalovaných a pod. Okrem čisto právnej a sociologickej hodnoty sú tieto knihy jedným z najdôležitejších svedectiev o našom jazykovom vývoji. Práve v mestských knihách, najprv na západnom Slovensku, sa latinčina od 15. storočia začala nahrádzať češtinou, ktorú naši predkovia používali ako svoj spisovný jazyk. Najstaršou slovenskou jazykovou pamiatkou (po skalickej čisto českej štiborovskej listine) je Žilinská mestská kniha z rokov okolo 1450, kde čeština je silne poslovenčená, najmä v zápisoch výpovedí občanov. V priebehu ďalších dvoch-troch storočí sa na Jazyku mestských kníh Trnavy, Trenčína a iných západoslovenských miest najlepšie vidí, ako sa tu formovala tzv. kultúrna západoslovenčina, bezprostredný predchodca Bernolákovej spisovnej slovenčiny.
Mestská samospráva, typický produkt západného kultúrno-historického vývoja, je našou najvýznamnejšou demokratickou tradíciou.
Vývoj reformácie v Uhorsku sleduje všeobecný trend Západu. Augsburské vyznanie (čiže luteranizmus) sa rozšíril bezprostredne po Lutherovom vystúpení cez nemecké mestá predovšetkým medzi Nemcami a Slovákmi, kalvinizmus cez šľachtu predovšetkým medzi Maďarmi. Okolo roku 1600 bola väčšina Uhorska protestantská a evanjelická cirkev si zriadila na Žilinskej synode roku 1610 svoju vnútornú organizáciu na čele s troma superintendentmi – Slovákmi. Rekatolizácia, čiže protireformácia vedená Habsburgovcami a uskutočňovaná hlavne jezuitským rádom a s pomocou štátnej vojenskej moci, vyvolala v Uhorsku rad stavovských povstaní, takže prakticky od roku 1600 do roku 1700 bolo naše územie dejiskom bojov, ktoré sa ľudovo volali bojom medzi kurucmi a labancami. Labanci boli cisárski prívrženci bojujúci za protireformáciu. Kuruci boli stranou uhorskej šľachty, ktorá súčasne bránila aj reformáciu, aj politickú identitu Uhorska. Známymi vodcami týchto povstaní boli Štefan Bocskai, Gábor Bethlen, Imrich Thököly a generácie Rákócziovcov.
Z tohto boja vyšla v zásade víťazne rekatolizácia, ale – ako sme už povedali – vďaka sile uhorského snemu mohli si evanjelici podržať istý počet zborov a kostolov: asi jedna sedmina Slovenska ostala evanjelická a v celom Uhorsku asi pätina Maďarov, i niektoré významné šľachtické rody, ostala pri kalvinizme. O necelých sto rokov neskôr cisár Jozef II. v duchu európskeho osvietenstva – ktoré tiež vzniklo na Západe – tzv. tolerančným patentom ustanovil v celej habsburskej monarchii náboženskú slobodu, takže odvtedy (len pre židov až o pár desaťročí neskôr) právo vyznávať svoje náboženstvo a organizovať cirkve platilo u nás ako jedno zo základných občianskych práv: až nastolenie principiálne protináboženského komunistického systému toto právo obmedzilo.
Dá sa teda povedať, že od neskorého stredoveku až do najnovších čias existovali v Uhorsku, teda i na Slovensku, významné spoločenské štruktúry, založené na slobodnom rozhodovaní relatívne velkých skupín slobodných občanov.
Tu si však pravdepodobne časť čitateľov povie, že to je predsa len skreslený obraz Uhorska, že to predsa bol panský feudálny štát, ktorý nás Slovákov po tisíc rokov utláčal a priviedol nás na okraj národnej záhuby. Skutočne niet pochybností, že okolo rokov 1880 – 1890 slovenský národ na pokraji národnej záhuby skutočne bol.
Ako je teda možné, že napriek fungujúcim, relatívne veľmi demokratickým inštitúciám starého Uhorska slovenský národ z nich už v 19. storočí nemal velký osoh ani pre celok národa, a vlastne ani pre jednotlivcov? Ako je možné, že tieto demokratické inštitúcie nezaistili Slovákom osobne, ani slovenskému národu, v rámci Uhorska ich národnú identitu? A že ani nutnosť demokratického zriadenia spoločnosti neprenikla dostatočne hlboko do všetkých vrstiev nášho národa? Veď v krízových situáciách posledných desaťročí boli sme dvakrát svedkami toho, ako bez škrupúľ velké politické sily v našom národe, keď sa dostali k moci, ako prvý svoj krok odstránili demokratické orgány. Tak to bolo prvýkrát v októbri 1938, keď Hlinková slovenská ľudová strana rozpustila všetky volené územné orgány a všetky ostatné politické strany a ešte v rámci prvej republiky etablovala v praxi svoju nekontrolovanú moc, čo potom pokračovalo za vojnového Slovenského štátu. Tak isto komunisti, pravda, na základe teórie, vybudovanej na sovietskom, t. j. východnom modeli, likvidovali okyptenú demokraciu povojnovej republiky a nastolili totalitárny systém, ktorý programovo hlásal úplnú integráciu moci (tzv. vedúca úloha komunistickej strany), vrátane moci zákonodarnej a súdnej, proti ktorej nikto nemá absolútne žiadnu ochranu či obranu.
Národné obrodenie a národnostná otázka
Výklad príčin a dôsledkov je v histórii vždy len hypotéza, situácie nemožno nikdy vrátiť a na skúšku zmeniť faktory, ako sa to dá urobiť v skúmavke, a tak sa musíme pokúsiť nájsť odpoveď hypoteticky. Pokúsime sa na tieto otázky odpovedať úvahou o národnostnej otázke v Uhorsku v 19. storočí.
Ako dôsledok všetkých západných myšlienkových prúdov, ktoré sme sledovali od začiatku uplynulého tisícročia, a od 18. storočia najmä v zmysle tzv. prirodzeného práva človeka, bola v USA roku 1776 vyhlásená deklarácia ľudských práv, prvý politický dokument v dejinách ľudstva, ktorý každému občanovi štátu zaručuje rad osobných práv a plnú rovnoprávnosť pred zákonom so všetkými ostatnými občanmi. Táto deklarácia sa stala na dlhý čas politickým vzorom pre celú Európu.
V tom istom čase boli však u nás sedliaci nevoľníkmi, šľachta mala omnoho väčšie práva ako ostatní, aj slobodní občania, všetci nekatolíci boli silne diskriminovaní a podobne.
Aby svoj štát priviedol bližšie k osvieteneckému ideálu, na úroveň západnejších štátov Európy, zaviedol cisár Jozef II. jednu za druhou rad reforiem, ktoré v rôznej miere v celej Habsburskej ríši etablovali jednotlivé z týchto všeobecných ľudských práv. Tolerančným patentom zaviedol slobodu náboženského vyznania, robotným patentom odstránil nevoľníctvo – hoci neodstránil poddanstvo, pracovnú povinnosť sedliaka voči zemepánovi. Tú ešte ostávalo vydobyť.
Iným všeobecným právom je právo používať vlastný jazyk. Na rozdiel od napríklad Anglicka, Francúzska alebo Škandinávie, kde úradným jazykom bol jazyk domáceho obyvateľstva, používala celá mnohonárodná, t. j. mnohojazyčná Habsburská ríša ako úradný jazyk ešte koncom 18. storočia latinčinu, zrozumiteľnú len vzdelancom.
Jozef II. chcel teda uviesť do života ďalšie zo všeobecných ľudských práv – právo používať svoj vlastný jazyk, a tak nahradil v celom štáte cudziu latinčinu národným jazykom, pravda, svojím vlastným, t. j. nemeckým jazykom.
Týmto krokom Jozefa II. sa v celej Habsburskej ríši, t. j. v celej Strednej Európe, dostala do popredia národnostná otázka, ktorá je tu totožná s otázkou jazykovou.
Dá sa zhruba povedať, že všetky velké otázky ľudských práv, ktoré v jednotlivých zemiach Strednej Európy neboli vyriešené pred nastolením národnostnej otázky, dostali sa od 19. storočia do jej tieňa. Národnostná otázka sa riešila aj na úkor iných demokratických slobôd, ku ktorým už predtým bol dospel alebo spel západoeurópsky vývoj. Národná príslušnosť sa stala novým nástrojom diskriminácie – zvýhodňovaním vlastných, a obmedzovaním príslušníkov iných národov. Tu sa naraz ukázalo, že prax zemí Západu a Východu môže v tejto otázke byť celkom totožná.
Na cisárovo rozhodnutie o zavedení nemčiny ako úradného jazyka reagoval uhorský snem roku 1792 zavedením maďarčiny ako povinného jazyka do všetkých škôl v Uhorsku. Tak sa z mnohonárodného uhorského štátu mal stať maďarský národný štát, ako to uhorský snem kodifikoval v marci roku 1848.
Z práva na vlastný jazyk a vlastnú národnú príslušnosť, čo je v klasickom ponímaní právom individuálnym, stal sa v Uhorsku kolektívny princíp, podobný princípu „Cuius regio, eius religio“ – Čie panstvo, toho náboženstvo – spred tristo rokov v Nemecku. To platí, pravdaže, aj o iných krajinách, kde sa národnostná otázka vyhrotila, napr. o zjednocujúcom sa Nemecku po napoleonských vojnách.
V maďarčine nie je rozdiel medzi pojmami „uhorský“ a „maďarský“, existuje jediné slovo „magyar“, a tak pojmový dosah a výklad rôznych textov, napríklad zákonov, bol podstatne iný podľa toho, či sa magyar nemzet interpretovalo ako „uhorský národ“, t. j. všetci občania Uhorska, alebo ako „maďarský národ“, t. j. všetci ľudia, ktorým je maďarčina materinským jazykom, resp. ktorí sa za Maďarov pokladajú. Teoreticky možno pripustiť, že uhorský zákonodarca pod magyar nemzet skutočne chcel rozumieť „uhorský národ“ ako staré natio Hungarica, t. j. všetkých občanov Uhorska bez ohľadu na ich etnickú národnosť, na ich jazyk. (Z Poľska, s podobnou štruktúrou štátu, skutočne poznáme atribúty typu: natione Polonus, gente Ruthenus.) Mne samému už teraz po vojne, roku 1946, jedna veľmi rozumná žena neďaleko Vacova najčistejšou slovenčinou povedala: „My sme slovensky hovoriaci Maďari“, čo mi vtedy pripadalo ako absurdný nezmysel, asi ako „suchá voda“. Ale v praxi, okolo roku 1848 a hlavne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867, jediná faktická interpretácia tohto magyar nemzet bola etnická a jazyková – Uhorsko sa malo stať jazykovo homogénnym štátom. To nutne priviedlo k jeho rozpadu, ale dovtedy spôsobilo nášmu i ostatným nemaďarským – a vlastne aj samotnému maďarskému národu – obrovské civilizačné škody.
V tejto situácii s vyhrotenou národnostnou otázkou naše slovenské, ale dlho aj české národné obrodenie malo čisto jazykový obsah a nevšímalo si ostatné politické otázky života národa. A tak pre Jána Kollára východiskom z ohrozenia nášho jazyka, t. j. nášho národa, bolo oprieť sa o iný národ či štát, ktorý nám je jazykovo blízky. Tak vznikla idea slovanskej vzájomnosti, orientácia na Rusko a panslavizmus.
S Ruskom sme predtým nikdy žiadny kontakt nemali, o politickej a sociálnej štruktúre nevoľníckeho Ruska Kollár nevedel nič, ale aj tak nadšene spieval:
… k velikému přiviň tomu se dubisku
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.
Keď sa Ján Kollár nazdával, že vidí stopy slávnej slovanskej minulosti v severnom Taliansku, nedostalo to žiadne politické či ideové dôsledky. Ale keď veľkú budúcnosť Slovanov videl v Rusku a túto vieru vnúkol generáciám slovenskej a českej inteligencie, nadobudlo to za necelých dvesto rokov pre väčšinu slovanských národov fatálne politické následky, pretože tie slovanské národy, ktoré sa vyvinuli v západnej kultúrno-politickej sfére, majú s Ruskom spoločný práve len slovanský charakter svojich jazykov. Zato všetko ostatné, celá spoločenská hodnotová štruktúra, je u nich úplne iná.
Pred všeslovanským ošiaľom varoval u nás najmä Janko Palárik a poukazoval napríklad na utláčanie Poliakov v ruskom zábore. Na rozdiely v civilizačnej štruktúre našich zemí a Ruska upozorňoval oproti Kollárovi novinár Karel Havlíček Borovský a neskôr veľmi výrazne T. G. Masaryk, predovšetkým vo veľkom diele Rusko a Evropa.
Staré Uhorsko sa takto rozdelilo na Maďarov a Nemaďarov a tomuto deleniu sa postupne podriadili všetky ostatné otázky, predovšetkým otázka roľnícka. Sedliaci boli síce roku 1848 celkom oslobodení od poddanstva, ale politická práca, ktorú štúrovské hnutie dostalo do pohybu, po roku 1849 prestala a slovenské národné hnutie, hoci neskôr bolo istý čas relatívne slobodné, ju nikdy neobnovilo. V matičných rokoch centrálnou bola otázka národných kultúrnych orgánov a až Pavel Blaho, jeden z hlasistov, urobil začiatkom nášho storočia roľnícku otázku základnou slovenskou politickou otázkou. Rovnako však ignorovali roľnícku otázku aj Maďari a tak do 20. storočia išlo Uhorsko so zúfalo zaostalou poľnohospodárskou štruktúrou, neveľmi odlišnou od toho, čo bolo pri zrušení poddanstva.
A slovenské národné hnutie v tejto vyhrotenej atmosfére nikdy nemohlo postaviť Uhorsku, t. j. Maďarom, ani otázku slovenskej teritoriálnej samosprávy. Z pozícií „štátneho maďarského národa“ to bola celkom neprípustná otázka, pretože by bola v rozpore s existenciou jediného, potenciálne aj viacjazykového, štátneho magyar nemzet. Presne z tejto pozície premiér Koloman Tisza vyhlásil, že „slovenského národa niet“.
Odpor proti požiadavke slovenského „Okolia“ (čo bol velký kompromis oproti pôvodnej Daxnerovej požiadavke autonómie) bol aj vo vnútri slovenského národného hnutia, pretože, ako hovorila Nová škola, Okolie by znemožnilo kompromis s Maďarmi. Ukázalo sa, pravda, že kompromis je nemožný aj bez Okolia.
Maďarské stanovisko je z hľadiska našej témy veľmi zaujímavé: požiadavka jednotného „štátneho národa maďarského“ je formulovaná kolektivisticky, v rozpore so západnou tradíciou individuálnych ľudských práv, ale Slovákom sa ponúkala „osobná národná rovnoprávnosť“, čo, pravda, implikovalo popretie Slovákov ako národa, ako jedného z národov, od pradávna obývajúcich Uhorsko – na čo sa naši dejatelia vždy odvolávali.
Takéto kolektivistické zachádzanie s národnostnou otázkou nie je, pravda, len špecifikum Uhorska. Nachádzame ho na rôznych miestach v Európe v 19. i 20. storočí. Niekde má charakter expanzívny, inde obranný. Je potom ďalšou, sociologickou či sociálno-psychologickou otázkou, ako sa z jedného zo základných „prirodzených“ práv, práva na vlastný jazyk, stáva nástroj na upieranie tohto práva iným. Veľmi dobre doložiteľným faktom je však napríklad to, že takáto kolektivistická interpretácia národnostnej otázky, s opomenutím osobnej integrity jednotlivcov, bola pri vysídlení Sudetských Nemcov z Československa spoločnou základňou pre dohodu exilovej vlády so Stalinom, pre ktorého osobná integrita občana nikdy nehrala úlohu z historických dôvodov, o ktorých sme hovorili na začiatku.
Neskoré priznanie rovnakých občianskych práv bývalým poddaným a uplatňovanie kolektivistických princípov, predovšetkým kolektivisticky ponímaného princípu národnostného v starom Uhorsku spôsobili, že pocit plnohodnotného slobodného občana značná časť nášho národa veľmi dlho nepoznala a že sa potreba osobnej integrity nestala všeobecne tradovanou a uznávanou hodnotou. Celkom bežnou ostala mentalita, vyjadrená jednou z Kalinčiakových postáv: „Sedliak je na to, aby robil a porcie platil“.
Československo
Prvá Československá republika sa budovala na princípoch pluralistickej parlamentárnej demokracie, s ideovou orientáciou na Spojené štáty a anglosaský model, čo tam vniesla rola amerických krajanských organizácií pri vzniku republiky a T. G. Masaryk osobne. Základom hodnotovej štruktúry bol západný hodnotový model, so zárukou maxima osobných občianskych práv, systém voľne tvorených politických strán s nezávislým, od politického života oddeleným súdnictvom. Je vecou historickej analýzy určiť, v akej miere politickému ideálu zodpovedala aj jeho každodenná realizácia.
Republika bola konfrontovaná s dvoma diktátorskými štruktúrami. Prvou bolo nacistické Nemecko, klasická zem so západným kultúrno-historickým vývojom, kde však nadradenie kolektivistického národnostného princípu (völkisch), kombinovaného s kolektivistickým princípom rasovým (Herrenvolk), nad tradičné individuálne občianske práva dalo vzniknúť totalitárnemu agresívnemu systému, ktorý prvú republiku – s prispením jej vnútorných nepriateľov – rozbil.
Druhou diktátorskou štruktúrou, s ktorou sa prvá republika dostala do kontaktu, bola komunistická ideológia, ktorá v praxi sovietskeho štátu bola bezprostredným pokračovaním východného vývoja Ruska. Jej základným princípom je integrovaná nekontrolovaná moc, tzv. vedúca úloha komunistickej strany. Strana v roli starej cirkve, podľa byzantského princípu cézaropapizmu, je zrastená so štátom a principiálne nemôže byť v celej spoločnosti miesto, vyňaté z jej rozhodujúceho pôsobenia. Preto zásadne nemôžu byť zaručené osobné slobody žiadneho jednotlivca. Masovú podporu získava strana sociálnou demagógiou a mesianistickými sľubmi ideálnej beztriednej spoločnosti, kde nebude bohatých a chudobných a všetci budú mať všetko, čo potrebujú.
Dokiaľ komunistická strana bola len vnútorným faktorom, nepredstavovala pre pluralistické zriadenie prvej republiky, vybudované na kontinuite svojho vývoja západného typu, žiadne väčšie nebezpečenstvo.
Povojnová republika však podľahla komunistickému tlaku vnútornému i vonkajšiemu, keď vo svojej vlastnej politike dobrovoľne uplatnila kolektivistické princípy, ako bolo vysídlenie Nemcov, zbavenie Maďarov československého štátneho občianstva, obmedzenie tvorenia politických strán, najmä zákaz agrárnej strany, či znárodnenie. Takto sa republika dostala na politické pozície, spoločné so Sovietskym zväzom, so známymi následkami.
Autor je profesor slovanských jazykov.
ĽUBOMÍR ĎUROVIČ
Nar. 9. 2. 1925, Važec, okr. Liptovský Mikuláš. Študoval v r. 1944-1947 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, v r. 1947-1948 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, v r. 1948-1949 dokončil štúdium na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (slovenský jazyk - ruský jazyk), v r. 1949-1950 študijný pobyt na Historicko-filozofickej fakulte Univerzity v Oslo, Nórsko. 1951 PhDr., 1955 CSc., 1956 doc., 1966 DrSc., 1967 prof. Pôsobil v r. 1950-1966 na katedre ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity a Komenského univerzity v Bratislave (asistent, odborný asistent, docent, profesor), v r. 1965-1966 prodekan fakulty, v r. 1966-1972 pôsobil na Jazykovednej sekcii Univerzity v Uppsale, Švédsko (lektor, docent, hosťujúci profesor), v r. 1972-1991 na Slovanskom ústave Univerzity v Lunde, Švédsko (profesor slovanských jazykov), v r. 1972-1981, 1984-1991 prednosta ústavu, v r. 1984-1986 prodekan Humanistickej fakulty Univerzity v Lunde, od r. 1991 na dôchodku. V r. 1970 hosťujúci profesor na univerzite v Aarhuse, Dánsko, v r. 1974 na Yalskej univerzite v New Havene, USA, v r. 1991-1993 na univerzite v Zürichu, Švajčiarsko, v r. 1994 na univerzite v Berne, Švajčiarsko, v r. 1996 na Karlovej univerzite v Prahe. V r. 1982-1990 vedúci výskumného projektu JUBA (Vývin materinského jazyka srbskochorvátsky/chorvátskosrbsky hovoriacich detí vo Švédsku), zakladateľ Archívu pre jazyky diaspory pri Slovanskom ústave Kráľovskej univerzity v Lunde. V r. 1954-1956 člen vedeckej rady Ústavu ruského jazyka, literatúry a dejín ZSSR, v r. 1956-1961 Československo-sovietskeho inštitútu SAV, vedúci oddelenia ruského jazyka.
Venoval sa najprv výskumu ruskej a slovenskej fonológie, gramatiky a teórii dvojjazyčného slovníka, neskôr rozšíril svoj záujem na gramatiku ostatných slovanských jazykov, venoval sa skúmaniu jazyka diaspory - vývinu jazyka detí juhoslovanských imigrantov vo Švédsku, od 70. rokov sa potom venoval paralelne skúmaniu vzniku spisovných jazykov ruského, slovenského a českého a výskumu kultúrnej histórie slovanských národov na pozadí kultúrnej histórie Európy.
Zdroj: http://www.juls.savba.sk/ediela/slovenski_jazykovedci/1976-1985/Durovic,%20Lubomir.html