Novembrový motýľ

Motýľ alebo mora. Prebudený teplom radiátora, vydal sa smerom, ktorý sa jeho druhu už nejaký ten milión rokov osvedčuje najlepšie: za svetlom. (Akurát nejakých smiešnych, motýľou pamäťou nezaznamenateľných sto rokov vyskytuje sa v zaznamenateľnej mierke ten čudný jav - sklo.)
Obvykle sa snažím všetok zablúdilý hmyz z bytu vyháňať, vyhadzovať, vypúšťať von. Aj manželka očividne uvažovala o tom istom a dnešné prvé ranné slová boli "Vonku zmrzne."
Rozhodovanie.
Jedna alternatíva - omlátené a uschnuté krídla za radiátorom.
Druhá alternatíva - sotva dvadsať metrov letu v mrazivom vzduchu a pád - pravdepodobne do rieky Domanižanky. Tercia non datur - tretia možnosť nebola daná.
Zdvihol som sa. O sklo narážala babočka. Otvoril som okno. Do spálne zavanul chladný vzduch. Zhrnul som záclony tak, aby mala babočka priamu cestu, ale nevyháňal som ju. Prestala sa trepať, sadla na miesto, reakcia na chlad. Chvíľu som čakal, potom som nechal otvorené okno. Príjemný ranný chlad. Ešte na chvíľu som sa vrátil do postele. Babočka sa nehýbala, spred okien sa ozval štebot vtákov. Zaznel mi akosi hladne.

Ešte ležiac v posteli som si predstavil, že tento príbeh zapíšem. Lenže - aká bude pointa? Či dokonca duchovné ponaučenie?
Ach, aká silná je naša potreba, aby každý príbeh končil pointou.