Nemáte prístup k Vášmu heslu?
Tam, kde strany končia, tretí sektor supluje
[2006-05-31]
Slovenská národná strana podala podnet na rozpustenie občianskeho združenia Za krajšiu Žilinu, pretože "združenie permanentne, systematicky a cielene vyvíja činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom tým, že vyvíja činnosť vyhradenú politickým stranám". Konkrétne ide o "organizovanie politických okrúhlych stolov politických strán a hnutí s cieľom ich koordinácie v neprospech súčasného primátora a predsedu SNS Jána Slotu".
Na prvý pohľad si tento podnet nezaslúži viac, než len mávnutie rukou a zaradenie do zbierky opileckých rečí a politických kuriozít, ktorými nás SNS oblažuje už roky. Veď každý, kto dokázal prečítať zákon o združovaní občanov aspoň po štvrtý paragraf vie, že zakázať možno len združenia, ktoré popierajú základné ľudské a občianske práva, sledujú dosahovanie svojich cieľov nezákonnými alebo protiústavnými spôsobmi, prípadne si vytvárajú svoje ozbrojené zložky. Zakázané je ešte riadenie štátnych orgánov a ukladanie povinností občanom, ktorí nie sú ich členmi. Ak by spolupráca s politickými stranami, organizovanie politických diskusií či petícií boli vyhradené len politickým stranám, slotovci by mali najprv zrušiť vlastné občianske združenie - Mládež SNS. Toto združenie má priamo v stanovách zakotvenú aktívnu spoluprácu so SNS, či zabraňovanie šírenia "smerov ideologicky podobných šovinizmu alebo komunizmu".
Kauza je však v skutočnosti príznakom vážnej choroby, ktorá napáda slovenské regióny. Choroba zatiaľ nemá meno. Samotní Žilinčania ju nazvali "slotalita". To je síce presné, ale nevystihuje aj skutočnosť, že žilinský primátor je len jej najviditeľnejším prejavom. Po decentralizácii verejnej správy zostúpili z Bratislavy do rúk primátorov a starostov najprv značné právomoci, o niečo neskôr aj veľké financie. Zároveň s nimi však neprišli potrebné kontrolné mechanizmy - od nezávislých médií cez spektrum vplyvných firiem až po mimovládne organizácie. Kde však neexistuje kontrola moci, tam zákonite vzniká totalita. Primátorovými zamestnancami sa stali nielen úradníci mestského úradu, ale prakticky aj novinári, pracovníci mestom zriadených firiem, učitelia základných škôl. A cez stavebný úrad, mestskú políciu a obecné zákazky má primátor citeľný dosah aj na súkromné firmy. Kto nie je s ním, ten krachuje alebo odchádza podnikať mimo regiónu. Vzniká jasná deliaca línia: klienti, ktorí sú výrazne motivovaní udržať súčasnú garnitúru pri moci, a znechutená pasívna väčšina.
Prirodzeným činiteľom rovnováhy by mali byť miestne politické strany. Mali. Lenže strany sú najmä rebríkom na úradnícke funkcie a dvierkami do obecnej pokladne. Stačí pár suchých liet, a rebrík sa láme, pánty hrdzavejú, opozičné partaje pripomínajú Stranu slobody z liet mocenského monopolu KSČ. Hŕstky bezmocných zúfalcov, navzájom sa podozrievajúcich z kolaborácie. Firmy nemajú dôvod do nich investovať, vlastné stranícke centrály zaplatia prinajlepšom prevádzku malej kancelárie. Vládnúca strana slávi svoje triumfy.
Korupčno-klientelistický model je však kráľovstvom vnútorne rozdeleným. Objem obecných statkov je obmedzený, ale klienti sú nenásytní. Niekedy v tejto fáze sa začne preberať verejnosť. To nie je náhoda, že dnes v Žiline Slotu najviac ohrozuje občianska organizácia s menom pripomínajúcim okrášľovacie spolky devätnásteho storočia. Obyvatelia sa obvykle prebudia až vtedy, keď sa delenie koristi prejaví stratou estetiky alebo znížením kvality prostredia. Zmizne park, objaví sa ozrutná budova, projekt benzínovej pumpy rovno pod oknami bytu, alebo rovno hrozba asanácie a vyvlastnenia "vo verejnom záujme". Za ktorúkoľvek nitku toto klbko potiahnete, zákonite musíte skončiť v politike. Informačný zákon, územné plánovanie, verejné obstarávanie, transparentnosť samosprávy, "verejnoprávnosť" mestských novín a televízií - to všetko je politika v pôvodnom slova zmysle, politika ako správa vecí verejných.
Nie je to len žilinská skúsenosť. Pozrite sa do Banskej Bystrice, Prešova, Púchova, Šale, Považskej Bystrice...
Áno, je nepochybne znakom istej spoločenskej nezrelosti, slabosti, keď musí tretí sektor suplovať časť činnosti politických strán. Tak ako keď náboženské, ochranárske a umelecké spolky udržiavali isté podhubie pre politickú zmenu roku 1989, nehovoriac o roli mimovládnych organizácií v roku 1998.
Zákaz opierať sa o barly však krívanie neodstráni.
Juraj Smatana
Autor je učiteľ a občiansky aktivista z Považskej Bystrice
Text bol pod titulkom "Keď idú nevládky do politiky" publikovaný v denníku SME dňa 2. júna 2006.
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2744260
Na prvý pohľad si tento podnet nezaslúži viac, než len mávnutie rukou a zaradenie do zbierky opileckých rečí a politických kuriozít, ktorými nás SNS oblažuje už roky. Veď každý, kto dokázal prečítať zákon o združovaní občanov aspoň po štvrtý paragraf vie, že zakázať možno len združenia, ktoré popierajú základné ľudské a občianske práva, sledujú dosahovanie svojich cieľov nezákonnými alebo protiústavnými spôsobmi, prípadne si vytvárajú svoje ozbrojené zložky. Zakázané je ešte riadenie štátnych orgánov a ukladanie povinností občanom, ktorí nie sú ich členmi. Ak by spolupráca s politickými stranami, organizovanie politických diskusií či petícií boli vyhradené len politickým stranám, slotovci by mali najprv zrušiť vlastné občianske združenie - Mládež SNS. Toto združenie má priamo v stanovách zakotvenú aktívnu spoluprácu so SNS, či zabraňovanie šírenia "smerov ideologicky podobných šovinizmu alebo komunizmu".
Kauza je však v skutočnosti príznakom vážnej choroby, ktorá napáda slovenské regióny. Choroba zatiaľ nemá meno. Samotní Žilinčania ju nazvali "slotalita". To je síce presné, ale nevystihuje aj skutočnosť, že žilinský primátor je len jej najviditeľnejším prejavom. Po decentralizácii verejnej správy zostúpili z Bratislavy do rúk primátorov a starostov najprv značné právomoci, o niečo neskôr aj veľké financie. Zároveň s nimi však neprišli potrebné kontrolné mechanizmy - od nezávislých médií cez spektrum vplyvných firiem až po mimovládne organizácie. Kde však neexistuje kontrola moci, tam zákonite vzniká totalita. Primátorovými zamestnancami sa stali nielen úradníci mestského úradu, ale prakticky aj novinári, pracovníci mestom zriadených firiem, učitelia základných škôl. A cez stavebný úrad, mestskú políciu a obecné zákazky má primátor citeľný dosah aj na súkromné firmy. Kto nie je s ním, ten krachuje alebo odchádza podnikať mimo regiónu. Vzniká jasná deliaca línia: klienti, ktorí sú výrazne motivovaní udržať súčasnú garnitúru pri moci, a znechutená pasívna väčšina.
Prirodzeným činiteľom rovnováhy by mali byť miestne politické strany. Mali. Lenže strany sú najmä rebríkom na úradnícke funkcie a dvierkami do obecnej pokladne. Stačí pár suchých liet, a rebrík sa láme, pánty hrdzavejú, opozičné partaje pripomínajú Stranu slobody z liet mocenského monopolu KSČ. Hŕstky bezmocných zúfalcov, navzájom sa podozrievajúcich z kolaborácie. Firmy nemajú dôvod do nich investovať, vlastné stranícke centrály zaplatia prinajlepšom prevádzku malej kancelárie. Vládnúca strana slávi svoje triumfy.
Korupčno-klientelistický model je však kráľovstvom vnútorne rozdeleným. Objem obecných statkov je obmedzený, ale klienti sú nenásytní. Niekedy v tejto fáze sa začne preberať verejnosť. To nie je náhoda, že dnes v Žiline Slotu najviac ohrozuje občianska organizácia s menom pripomínajúcim okrášľovacie spolky devätnásteho storočia. Obyvatelia sa obvykle prebudia až vtedy, keď sa delenie koristi prejaví stratou estetiky alebo znížením kvality prostredia. Zmizne park, objaví sa ozrutná budova, projekt benzínovej pumpy rovno pod oknami bytu, alebo rovno hrozba asanácie a vyvlastnenia "vo verejnom záujme". Za ktorúkoľvek nitku toto klbko potiahnete, zákonite musíte skončiť v politike. Informačný zákon, územné plánovanie, verejné obstarávanie, transparentnosť samosprávy, "verejnoprávnosť" mestských novín a televízií - to všetko je politika v pôvodnom slova zmysle, politika ako správa vecí verejných.
Nie je to len žilinská skúsenosť. Pozrite sa do Banskej Bystrice, Prešova, Púchova, Šale, Považskej Bystrice...
Áno, je nepochybne znakom istej spoločenskej nezrelosti, slabosti, keď musí tretí sektor suplovať časť činnosti politických strán. Tak ako keď náboženské, ochranárske a umelecké spolky udržiavali isté podhubie pre politickú zmenu roku 1989, nehovoriac o roli mimovládnych organizácií v roku 1998.
Zákaz opierať sa o barly však krívanie neodstráni.
Juraj Smatana
Autor je učiteľ a občiansky aktivista z Považskej Bystrice
Text bol pod titulkom "Keď idú nevládky do politiky" publikovaný v denníku SME dňa 2. júna 2006.
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2744260